Odkedy ľudstvo vynašlo pušný prach, vždy boli ohňostroje, ale… nestrieľalo sa na každom rohu, či deň, či noc… Mali vtedy dokonca svoj spirituálny rozmer alebo si usporiadanie ohňostroja dokázalo dovoliť len obmedzené množstvo ľudí.
Kedysi, a nie je to ani tak dávno, stačili rozžiariť oči detí i dospelých jemne iskriace prskavky.
Dnes treba kanonádu. Čim väčšiu, tým lepšiu. Nech susedia vidia, že na to máme. Nech sa ego raduje. Žiadna spiritualita.
Kedysi v dávnej minulosti sa iskrivým hlukom odháňali duchovia a zle mocnosti. Dnes sa zle mocnosti neboja (?), lebo… alebo…
Čo vlastne sa odháňalo alebo naháňalo v prvých desiatkach minút nového roka? Alebo zbieralo? Zbieral sa strach nevinných tvorov.
Dnes v noci som s pohárom vina sedela tak, aby na mňa videla mačička Lila zo svojho chabého úkrytu – celá stuhnutá. V byte sa pred hlukom nedokázala skryt. Prihovárala som sa jej, rozprávala som jej minimálne 20 minút o tom, akí ľudia vlastne sú. Ako sa zabávajú a nevidia, že ubližujú. Že sú takí i onakí.
Že búchajú, lebo nevidia seba, alebo nechcú vidieť. Pretože v tichu by sa nebodaj dotkli svojej duše a bolestí, ktoré by fakt boleli. Že chýba láska, vľúdnosť, pochopenie širších súvislostí života. Nie u všetkých, ale u mnohých.
Ani neviem, ako mi to všetko prichádzalo na um. Proste som sa len prihovárala mačke, ktorá bola vydesená.
A Lila, síce stále stuhnutá, sa cely ten čas na mňa dívala.
Vlny ohňostrojov prichádzali jeden za druhým podľa toho, ako sa jednotlivé skupiny ľudí dokázali odlúčiť od plných stolov, rozsvietených obydlí, aby vyšli von a len tak sa potešili. Seba.
A Lilka sedela v kúte a nespúšťala zo mňa oči. Cely čas.
Želám si, aby tento novy rok bol rokom hľadaní a upevňovaní lásky, porozumenia, pochopenia. Aby sme našli pokoj a harmóniu v duši.
PF2024
Žiaden komentár, buďte prvý.