Čudný pohľad
Lenka sedela pri okne v autobuse a snažila sa čo najviac udržovať medzeru medzi sebou a spolucestujúcou – korpulentnou ženou obloženou taškami. Neznášala to. Ten pocit stiesnenosti. Ten pocit, keď do jej osobného priestoru drzo a nevítane preniká iná osoba.
Železnice zrušili vlak, ktorým sa chcela pôvodne dostať do hlavného mesta a podľa šuškandy to vyzeralo na ďalšie výluky z dôvodov skrytých za nič nehovoriace technické príčiny. Hoci vedela, že jej to vôbec nepomôže, aj tak utrúsila na adresu železníc niekoľko štipľavých poznámok.
A teraz sa tu tlačí v pomalom autobuse, ktorý zastavuje pri každej búde. Ešteže si zobrala knihu. Znova ju otvorila a zahĺbila sa do príbehu. Na akýsi divný impulz zrazu zdvihla hlavu a rozhliadla sa po okolí. Aby zistila, kde sa práve nachádza tento slimačí dopravný prostriedok? Alebo ju vyrušilo niečo iné? Jej pohľad sa zrazil s upretým pohľadom chlapa v uličke.
Zarazila sa a rýchlo odvrátila zrak. Gravitačná sila toho pohľadu ju však mala v moci a znova sa pozrela. Dúfala, že ten človek sa už nebude dívať. Veď je to tak čudné. Veď aj pre neho muselo byť nepríjemné, že ho pristihla. Mýlila sa.
Predstierajúc, že sa len náhodne pozrela, sa znova vrátila ku knihe. „Kto to je? Prečo na mňa tak civí?“ zlostila sa úplne vyvedená z miery. Tvárila sa, že ju dej knihy úplne pohltil, ale v skutočnosti slepo hľadela na slová, ktoré sa zmenili na nič nehovoriace šifry.
Celá nesvoja sa ošila a znova sa stretla s tým upreným pohľadom cudzinca. Pozná ho? Určite nie. Pozná ju? Tak prečo sa aspoň na diaľku nepozdraví, neusmeje a prestane ju hypnotizovať? Alebo je slepý a ona si len čosi navráva? Zasmiala sa a koso sa znova na muža pozrela. „Alebo som ho už predsa niekde videla?“
Zamračila sa. Prečo ju ten pohľad tak rozčuľuje. „Keď civí, tak nech si civí, debil!“ zanadávala v duchu.
Nespokojne sa zahľadela von cez špinavé okno autobusu. Opatrne sa nadýchla a sledovala potôčiky vody, ktoré stekali po okne. „Kedy začalo pršať?“ a „Juj, nemám dáždnik, čo teraz?“ Avšak tieto praktické otázky odplávali do prázdna ani nevedela ako. Zadívala sa na kvapku vody pomaly putujúcu po skle. Akoby tam bola jediná. Svet strácal svoje ostré kontúry…
Stála na slnkom zaliatej pláni stepnej krajiny. Kdesi z diaľky k nej prichádzala žena odetá do dlhého čierneho plášťa vlniaceho sa okolo jej štíhlych nôh – akoby si strih požičala od Malého princa. Usmiala sa na Lenku a roztiahla ruky k objatiu. Splynuli v jedno v krátkom záblesku teplej bielej žiary.
Kvapka na okne stiekla za ostatnými svojimi družkami. Ale Lenka jej už nevenovala pozornosť. Pomaly odvrátila zrak od okna a pozrela, tentokrát cielene, priamo na toho divného muža. Áno, ešte stále na ňu zízal. V tom pohľade bolo čosi znepokojujúce, ale už v nej nevyvolával nepohodu a čudný strach.
Dva pohľady, dva meče, zabojovali o „kto z koho“. Aj čas prestal plynúť. V prázdnote, ktorá ich oddelila od ostatných, vyslovila v duchu otázky: „Čo chceš? Poznáme sa?“ Tie sa zmaterializovali na jej tvári zdvihnutím obočia, rozšírením očí, naklonením hlavy na stranu. Celá jej tvár bola otázkou.
Muž sa zrazu nepokojne zavrtel a… stiahol sa do seba pričom rýchlo uhol pred jej upreným pohľadom. Autobus práve spomaľoval na jednej z mnohých zastávok. Muž sa náhlivo začal predierať uličkou k dverám. Akonáhle autobus zastavil, vyskočil von a zmizol z dohľadu.
„Čo sa to práve stalo? Nesnívalo sa mi to náhodou?“ usmiala sa Lenka začudovane. Cítila v sebe silu samotnej bohyne svetla. Až maznavo objímala spomienku na mocnú vlnu energie, ale napokon ju nechala odplávať. Zaklapla knihu a zamyslela sa. Čo ten chlap od nej, prepánajána, chcel?
*** *** ***
Poviedka vznikla v rámci kurzu Psací návyk Letní edice s Martinou Heš.
Žiaden komentár, buďte prvý.