Ochutnávka Číny

Prológ

S víťazoslávnym pocitom som sa oprela o kovové zábradlie a odomkla mobil. Nevšímajúc si tlačiaci sa dav, spravila som dva snímky vnútorných priestorov chrámu. Chrámu Nebies, kde sa cisári modlili k Nebesiam.

Stála som tam akoby okolo mňa nebola masa ľudí. Ľudí, ktorí túžili urobiť to isté. Vidieť cisársky trón nebies. A samozrejme cvaknúť niekoľko fotiek. Vedľa mňa sa v úctivom predklone modlila žena. Zdalo sa, že ona jediná v tej tlačenici vnímala niečo iné ako len pozemskú nádheru starodávnej stavby. Oprela som sa o zábradlie. Napriek svojej nevysokej postave som bola ako štít tej pokornej žene. Zažívala som zvláštny pocit neskutočného pokoja.

Zrazu mi na plece poklopkala ruka. Detská ruka v modrobielej rovnošate. Oči sa nám stretli a bez slov som pochopila. Oči hovorili: „Aj ja chcem vidieť.“ Usmiala som sa na chlapca a otočila sa chrbtom k opulentnej nádhere. S opakovaným „Pardon“ som sa predierala von zo strapca Číňanov.

Šťastne som sa zasmiala. Oprela som sa o kamenné zábradlie najvyššieho nádvoria a zadívala sa na tlačiacich sa ľudí, na vysokú bránu, za ktorou sa skrývala nádhera starých časov, zvykov a viery. Zdvihla som zrak k modrej siluete chrámu. Znova som sa zasmiala. Trochu extaticky, trochu podpichovačne. „Dala si to. Tuším si si práve vyliečila svoju fóbiu z množstva ľudí.“

Nebesia sa usmievali spoza zamračeného neba a zľahka nás kropili kvapkami vody.

Prečo Čína

Keď toto píšem, som už doma. Na ceste z viedenského letiska som mala zvláštny pocit z práve opačného zážitku. Oproti uliciam v čínskych mestách boli tie naše až neskutočne prázdne.

Bola som na ceste. Vracala som sa z cesty. Čo je vlastne cesta? A prečo sa človek rozhodne vykročiť von zo svojich dverí v ústrety všetkému, čo sa môže stať, ale aj v ústrety tomu, čo neočakávame, že sa stane a čo sa nakoniec aj stane?

Ja, domasedka z presvedčenia, som urobila nečakané rozhodnutie. Prišlo ako lusknutím prsta. Nuž nečudo. Veď vo svete je jedinou istotou neustála zmena. Tentokrát riadna zmena. A predsa mi toto rozhodnutie nespadlo len tak z neba. Keď som sa pred štyrmi rokmi začala učiť čínsky jazyk (mandarínčinu), chcela som len trochu rozumieť tomu, čo hovoria protagonisti mojich obľúbených čínskych drám. Túžila som čo to vedieť prečítať v origináloch mojich obľúbených čínskych noviel. V mojom srdci ani na okamih nevzklíčila túžba vybrať sa do Ríše stredu osobne. Tak vzdialenej, tak inej. Videá, blogy, knihy – to boli moje zdroje poznania. A to mi stačilo.

Ale po jednej hodine s mojou učiteľkou čínštiny o cestovaní a poznávaní ľudí to zrazu prišlo. Hneď ako sme ukončili hodinu, zaťahala som uja Googloviča za všetky páky a hľadala som informácie: ako, kedy a za čo.

Dokonca aj veľký Vesmír podporil tento môj bláznivý nápad. V tom čase bol môj kocúr Kocúrko veľmi chorý. Mal pred sebou už len krátky čas… dni, týždne, max niekoľko mesiacov? Bola som rozhodnutá ísť. Až ma samu prekvapovalo, aké pevné bolo to rozhodnutie. A predsa…

Jedného večera som sedela na gauči a Kocúrko ležal pri mne. Zbožňoval hladkanie, škrabkanie. Díval sa na mňa tými svojimi veľkými očami. Akoby sa na mňa díval celý vesmír. Poškrabkala som ho pod bradou a hlavou mi prebehla myšlienka: „Nemôžem odísť. Ak by nastal ten okamih, chcem byť pri ňom. Ani kamarátke nemôžem nechať na starosť chorú mačku.“

Mimovoľne som zdvihla zrak a stretla sa iným mačacím vesmírom. Lilka nás trochu žiarlivo pozorovala od dverí spálne. Žmurkla som na ňu: „Veď nemusím ísť hneď. Keď nie teraz, tak budúci rok to istí.“

Zámer bol vyslaný a veci sa pohli pre mňa nečakaným smerom. O necelých desať dní som uprostred noci strážila vydeseného kocúra pri jeho posledných bolestných nádychoch. Preciťovala som prazvláštne vnemy zásahu čohosi vyššieho. Osud zasiahol a ja som sa mohla vybrať do cestovnej kancelárie kúpiť si zájazd.

To najkrajšie z Číny s lovcami zážitkov sľubovalo okrem pestrej palety zážitkov aj perfektnú organizáciu, pohodlie, bohaté skúsenosti. Rozhodnutie ísť práve s touto cestovnou kanceláriou podporovali oslavné ódy kamarátky, ktorá s nimi precestovala všemožné kúty sveta.

Počas nasledujúcich týždňoch ma Simi, moja učiteľka čínštiny, previedla prstom na mape po miestach, ktoré sme mali navštíviť. Odporučila mi aj iné, ak budem mať čas. “Hm, budem?” zasmiala som sa. Cestovná kancelária sľubovala časovo nabitý program.

Na jej odporúčanie som si do mobilu nainštalovala aplikáciu Alipay, aby som mohla platiť bezhotovostne. Riešila som eSimku a dáta, aby som nebola odrezaná od nášho sveta. Učila sa ako si objednať jedlo, ako zaplatiť, ako sa nájsť, keď sa stratím.

Táňa a iní nám (na cestu sa ku mne pridala Lydka) poskytli všemožné dobré rady na cestu. Ako sa zbaliť, ako prežiť viac ako desať hodinový let, ako neumrieť od hladu (čo sa ukázalo ako veľmi vtipná rada), ako si kúpiť paplón z hodvábu a mnohé iné.

Keďže som naposledy letela lietadlom pred niekoľkými desiatkami rokov a aj to len v rámci Európy, vnorila som sa do YouTube videí o cestovaní. Možno som si mohla ušetriť čas na iné záujmové aktivity. Hihi.

Napokon po týždňoch príprav som jedného pekného dňa ráno o siedmej hodine sedela pri nezvyčajne skorej káve. Batožina zbalená čakala pri vchodových dverách. Lilka už čosi tušila. Nečudo, Veď takmer celý predchádzajúci deň som sa balila na desať dní. Vziať si to, či radšej ono? Predpovede počasia hlásili teploty približne okolo 20 až 22 stupňov, ale miestami sa mali vyšplhať až k tridsiatke.

Mačku Lilu som ubezpečovala, že za ňou bude chodiť Majka a že všetko bude v poriadku. Avšak zvieratá nevedia, či odchádzate na hodinu alebo na deň, dva. Nemala vo zvyku ma vyprevádzať a tak som jej len zamávala od dverí. Vonku už čakal taxík. Po ceste sme vyzdvihli Lydku a vybrali sa do Bratislavy. Tam totiž naša cesta oficiálne začínala. Štyri dvojice sme nastúpili do transferu na letisko. Tam sa k nám pridá ďalšia. Super, vyzerá to na pohodlnú skupinu desiatich ľudí, potešila som sa. Neskôr som ale pochopila, že aj keby nás bol plný počet šestnástich cestovateľov, tak ako deklarovala cestovka pri každom svojom zájazde, bolo by to znesiteľné. Nie znesiteľné. Bolo by to pohodlné. Ale vtedy, keď sme odchádzali z Bratislavy v ústrety dobrodružstvám, sme ešte netušili, že nám cestovná kancelária pripraví prekvapenie. A nie jedno.

Detail strechy v Zakázanom meste