Miesto čaruje
Prvý príbeh
Keď konečne vystúpila na okraj zrázu, otvorila sa pred jej zrakom rozsiahla planina. Vinula sa do diaľky od miesta kdesi hlboko pod ňou.
„Fascinujúce,“ vydýchla očarene. Ešte lapajúc dych, vyslala tam niekde hore tichú vďaku. Vďaku za privilégium byť tu sama.
Ďaleký obzor sa strácal v závojoch oparu. Odtiene bielej a modrej kreslili fascinujúce obrazce. Hranica medzi tým, čo je hore a čo dole, prestávala existovať. Svet, krajina pod ňou, žiarila ako vzácny a nedosiahnuteľný klenot.
Ustúpila od okraja priepasti k neďalekej skalke. Sadla si k nej a dovolila, aby obraz na sietnici jej očí splynul s obrazom pred ňou.
Objala si kolená, oprela si k nim bradu a poddala sa čaru toho miesta. Viečka jej náhle oťaželi. Malátne sa oprela o skalu za sebou. Zvrátila k nej hlavu v snahe zahnať nečakaný nával útlmu. Avšak mágia miesta zvíťazila a viečka klesli ako opona na javisku.
Keď opäť otvorila oči, vstúpila do nich nezmenená scenéria ďaleko a hlboko. Kam až oči dovideli. Zaspala? Zadumaná sa dívala, avšak bez toho, aby čomukoľvek venovala pozornosť. Až zrazu prižmúrila oči. Jeden bod v diaľke ju k sebe pritiahol ako magnet. V iskrivom opare sa na obzore vznášalo mesto. Potriasla hlavou. Nikdy nič také predtým nepozorovala.
Pomaly vstala a opatrne prikročila k okraju zrázu. Zaujatá nezvyčajným obrazom si inštinktívne siahla na spánky. Svet okolo nej totiž zavíril. Stratil svoje pevné kontúry. S poplašeným výkrikom stratila pevnú pôdu pod nohami.
Padala.
„Musela som omdlieť,“ z mysle sa vynorila prvá nesúrodá myšlienka, keď precitla. Stála pri bielej balustráde, ktorá ohraničovala malú terasu so záhonmi ruží.
„Snívam?“ šepla, keď neďaleko zbadala pavilón so štíhlymi vežami, ktoré sa ťahali do výšky. „Kde som to?“
Znepokojená vykročila k pavilónu, obzerajúc sa dookola. Vzdušný biely pavilón poskytoval súkromie v záplave zelene. Udržiavaná časť parku sa plynule snúbila s divokejším rázom čohosi, čo vyzeralo ako lesopark.
„Prišla si.“
Prudko sa otočila a strnula. Muža, ktorý ju oslovil, nepočula prichádzať. Stál pred ňou s úsmevom na perách. Vysoký so štíhlou postavou, ktorú zahaľovala splývavá tunika v páse previazaná zdobeným opaskom. Z hrivy, umne sčesanej dozadu, mu na hruď padal prameň dlhých ako noc čiernych vlasov.
Jej srdce rozpoznalo toho cudzinca. Jej myseľ sa vzpierala, ale ona ju nepočúvala. Pre ňu cudzincom nebol. Vystrela k nemu svoju ruku v pozdravnom a radostnom geste. Až teraz si uvedomila, že je oblečená v jednoduchých, ako pavučinka jemných šatách. Dlhý takmer priesvitný rukáv kaskádovito padal pozdĺž jej tela až k zemi.
„Áno, prišla som,“ prehovorila melodickým hlasom jazykom tak vzdialeným od jej rodného. Ako to, že mu rozumela? Ako je vôbec možné, že tým jazykom rozpráva?
***
Poznámka: Príbeh vznikol v rámci výzvy “Leto v 6 príbehoch”, ktorá bola vyhlásená vo FB skupine Spisovatelské cappuccino Martinou Heš
Žiaden komentár, buďte prvý.