Kráčala pomaly ľadovým tunelom.
„Kde to som,“ zadumane sa dotýkala studených stien. Ten tunel jej bol povedomý, ale nedokázala si spomenúť. Do prísne strážených zákutí mysle nemala kľúč.
„Nepoznávaš to tu?“ ozval sa hlas, ktorý sa odrážal odvšadiaľ. Zdalo sa jej to, keď na okamih zachytila ľahké pichnutie irónie?
„Kto si?“ obzrela sa, ale bola sama. Avšak ten hlas bol všade. Odrážal sa od stien, vibroval v nej i vonku. Niesol v sebe ostrie ľadových kryštálikov.
„Nik ťa tu neuvidí,“ ozval sa hlas znova. Tento raz znel ticho. Skoro ako ľahké pohladenie.
„Naozaj?“ zapochybovala. Kráčala tunelom a z času na čas sa dotýkala studených stien. Niečo ju miatlo, len nevedela čo.
„To je dobre?“ spýtala sa.
„Čo?“
„Nuž, že ma tu nik neuvidí. Je tu tak chladno a odťažito,“ inštinktívne si objala ramená. „A som tu sama.“
Chvíľu sa okolo nej rozprestieralo len ticho prerušované praskaním kryštálikov pod jej nohami. Napokon sa ten hlas znovu, takmer láskavo, ozval: „Vždy si to tak chcela, či?“
Otázka, či skonštatovanie? Kto sa jej tak divne prihovára? Prečo by sa chcela schovávať v ľadovej pustatine? A prečo si to ono myslí, že je to jej želanie?
„Kto si?“ spýtala sa znova.
Ticho.
Nervózne pobehla a skríkla: „Kto si!!! Odpovedz!!!“
Steny ľadového tunela zaiskrili a zavlnili sa farebnými vzormi.
„Hovor! Hovor!“ dupkala nohami a po tvári jej stekali slzy, ktoré sa hneď menili na studené perly.
Nakoniec sa ozvalo: „Som ty.“
Bol to skôr vzdych. Ledva počuteľný. Ľahký ako vánok, ktorý len pohladí krehké púpavové padáčiky, ale nevyzve ich k letu.
„Čo… čože?“ neveriacky sa takmer zakoktala. „Čo sú to za hlúposti!“
Ticho sa vlnilo a steny sa rosili roztápajúcim sa ľadom.
„Prosím,“ šepla a klesla na kolená.
„Schovala si sa sem. Chodíš sem často, len si to nepamätáš. Hľadáš tu bezpečie. Každou tvojou návštevou je ľadový tunel silnejší. Doteraz si sa na nič nepýtala. Až teraz.“
Dvihla zaslzené oči: „Ako je to možné. Ako je možné, že si to nepamätám?“
Od stien sa zdvihla nečakane teplá vlna. Ako objatie. Ale aj tak sa striasla, keď v nej zarezonovali slová: „Som tvoje bezpečie. Som tvoja rezervovanosť. A zároveň som ty. Sme jedno.“
Srdce jej zamrelo hlbokým smútkom.
„Ty a ja sme jedno. Sme väzňami rovnakého strachu. Ty pred ním utekáš a ja ťa pred ním skrývam.“
„To už navždy?“ šepla rezignovane.
„Nie milá, musíš nájsť kľúč.“
*** *** ***
Napísané na základe námetu (obrázok) zo spisovateľskej rozcvičky s Martinou Heš – Zimná edícia 2024 🙂
Obrázok je požičaný z pixabay.com
Žiaden komentár, buďte prvý.