Prológ
Hora Buzhou nakoniec skolabovala.
Burácanie prepadávajúcich sa pohorí vyrušilo lorda Kunluna z odpočinku pri Posvätnom strome. Z čiernej oblohy zmietanej víchricou sa znášali šedivé vločky. Ebenovo čierna obloha pôsobila dojmom, že už ňou nikdy neprenikne ani najmenší lúč svetla. Akoby sa svetom prehnal ničivý požiar, ktorý spálil všetko na popol.
Vrchol bielej hory Kunlun už roky postupne zasypávali šedivé záveje. Svet sa menil. Zvieratá, vlastne všetky vnímajúce živé bytosti so strachom čakali, čo príde. Zneistené božstvá sa rozutekali na všetky svetové strany. Chaos pradávnych vekov zanechával všade ruiny a mŕtve duše.
Bol to tragický čas druhej vojny bohov.
„Kunlun, Kunlun…“
Do hlbín hory prenikalo ledva počuteľné a prerušované volanie starého Shennonga. Jeho hlas prezrádzal stratu viery, akoby on sám bol na pokraji smrti. Lord Kunlun si povzdychol a hneď, napriek nepretržitej víchrici, sa z ničoho nič objavil v blízkosti rozvalín hory Buzhou. Zelený plášť mu divoko vial v náporoch prudkého vetra vydávajúc praskavý zvuk. Výraz v tvári boha vyjadroval únavu a neúctivosť.
„Plameň duše som ti už dal. Nechcem sa do ich záležitostí miešať. Napriek tomu ma znova voláš. Prečo to robíš? … Čo je to?“
Rozvaliny hory Buzhou sa strácali v totálnej tme, cez ktorú neprenikol ani lúč svetla. Zem vo všeobecnej skaze stonavo praskala a od zničenej hory sa ťahala obrovská trhlina, ktorá sa stále zväčšovala. Z hlbín trhliny sa čosi s nariekaním a krikom hrozivo valilo. Tuhla z toho krv a znásobovalo to celkový zmätok. Lord Kunlun zvraštil obočie a s odporom sa inštinktívne obrátil a chcel sa hneď vrátiť do Nebies. Shennong, ktorý stál k nemu chrbtom mu pokynul rukou: „Poď za mnou.“
„Počkaj…“
Ale Shennong sa už pohol bez akéhokoľvek vysvetlenia k širokému skalnému prielomu, ktorý pretínal horu.
Kunlun zaváhal, ale nemal na výber a tak ho nasledoval. Trhlina, ktorá sa naďalej rozširovala, pripomínala ťažkú ranu hlboko zaťatú do tela Zeme. Okolo obidvoch bohov sa valil čierny dym, ktorý zahaľoval krajinu do temnoty. Skrývala tajomstvo. Hlboko pod horou sa zmietala ustrašená čierna energia, ktorá však aj napriek strachu bola pripravená vyraziť von. Hnala ju túžba zahryznúť sa do mäsa a krvi bytostí žijúcich tak dlho ako sami bohovia.
„Veľká pečať, ktorú vytvoril Fuxi je zničená,“ povedal Shennong ledva počuteľne.
„Čože?“
„Už je to dávno čo Fuxi zomrel a jeho pečať už dlho nevydrží. Božský drak sa zrútil na horu Buzhou a poryvy vetra rozmetali tvoj plameň duše.“
„Nedokázal si ho udržať a vypálil si dieru do Fuxiho pečate?“ neveriacky sa spýtal lord Kunlun. „Mudrc, keď si ma požiadal, aby som ti požičal môj plameň duše, tvrdil si, že to nemá nič spoločné so zatratenými mŕtvymi dušami. Nespomenul si, že chceš na Fuxiho pečati rozpútať oheň. Spáliť pečať!“
Rozčúlený Kunlun zmĺkol, keď pred sebou zbadal prasknutú Fuxiho Veľkú pečať v hlbokej priepasti siahajúcej až k zakázanej krajine. Zostupovali stále hlbšie do oblasti, ktorá bola toľké roky blokovaná práve Veľkou pečaťou.
Žiadne svetlo, žiadny závan vetra, žiadny život. A predsa v nekonečnej tme zaplavovanej prúdmi ľadového dažďa sa život objavil. Shennong osvetlil okolie perlovou lampou. Pred Kunlunovým znepokojeným zrakom sa z tmavých vírov vynáralo množstvo novonarodených tvarov. Akonáhle vznikli, vrhali sa divoko na ostatných svojho druhu a požierali ich za strašného ohlušujúceho kriku.
Kunlun nechápavo hľadel na ten vskutku krutý podzemný svet.
„Čo to je?“
Shennong vzdychol: „Zrodilo sa to.“
„Čo?“
„Zrodilo sa to môj mladý Kunlun,“ ťažko si povzdychol Shennong. „Bez rodičov, z ničoho, tak ako boh Pangu. Je jedno, či boh alebo démon, všetci sme vznikli z chaosu.“
Oči starca boli zakalené, ale aj napriek tomu z neho vyžarovalo hlboké milosrdenstvo a nezištnosť najvyššieho božstva.
„Kunlun, stvorenie sveta ešte nie je ukončené.“
„… nezostáva nám veľa času.“
Žiaden komentár, buďte prvý.