Kontrasty

 

     Hotel získal ďalšie pozitívne body. Raňajky boli pestré, dobré. Aj čisto čínske i nečínske. Ryžové mochi koláčiky zatienili všetky ostatné sladké dobroty. Mňam. 😊
     Nasýtení a v dobrej nálade sme sa nalodili do autobusu a vybrali sa v ústrety plánovaným aktivitám. Jednou z nich bola návšteva chrámu nefritového Budhu. Chrámu obklopenom súčasnými vysokými vežiakmi. Aký to zaujímavý kontrast.

     Ach, a malá pikoška. Moja učiteľka čínštiny, rodená šanghajčanka, o tomto chráme nevedela. Ale zas na druhú stranu, ani ja nepoznám v svojom, nepomerne menšom meste, každý kút. 😊 Nuž do tretice, je to dobrý pocit odporučiť pekné miesto rodenému obyvateľovi, nie? 😊

 

     Vzdali sme úctu – Boh je všade, vo všetkých podobách. A teda je jedno, či sa pokloním Budhovi, Bohovi, či inému božstvu. Či inému človeku.
     Budhizmus je v Číne stále živý. Aj napriek komunistickej partaji. Alebo aj vďaka nej. Budhizmus, taoizmus, kresťanstvo a iné smery náboženské či smery múdrosti vtelené starými majstrami do ucelených nábožensko-spoločenských-sociálnych foriem, sa dostali pod dáždnik komunistickej strany s hlasom poradným .
    Tlačiac sa spolu s veriacimi i zvedavými turistami sme pred Budhom z drahého bieleho jadeidu vykonali malú obetu. Kúpili sme fľašku vody (či čo to bolo) a odovzdali dvom ženám, ktoré obsah fliaš vylievali do dvoch obetných nádob, v ktorých horelo večné svetlo. Tak sa mi to javilo. Potom chvíľka ticha a zahĺbenia sa do seba. Pozdraviť nielen Budhu, ale ľudí a zaželať všetkým bytostiam dobrý život.
     V chráme jadeidovho Budhu bolo viac modlitebných, svätých miest, ale len tento výnimočný Budha sa nesmel fotiť. Vraj aby jeho podobizeň nekolovala po sociálnych sieťach ako márnomyseľná kuriozita. Ako niečo lacné. Ale… ale predsa niekto fotil. Aj z našej skupiny sa poniektorí bratia Česi pochválili úlovkom.

     Aj ja som fotila, ale niečo iné. Napríklad taký zaujímavý detail. Svätec ukrytý pod nádherným zvonom.
     Samotný chrám nie je len jedna budova. Je ich niekoľko, ale nebol čas pozrieť všetky. Na nádvorí stála obetná neviem čo, kde veriaci pálili vonné tyčinky a vysielali tiché modlitby za šťastie, zdravie, za dobro pre všetkých i za všetko, čo ľudské srdce túži mať. A tiež na obvode nádvoria veselo fungovali malé obchodíky so suvenírmi. Fúzia viery a obchodu. Pri jednom sme sa zastavili. Nuž, hoci som sa pred cestou zaverila, že nebudem kupovať žiadne hlúposti, žiadne zbytočné suveníry, tak…
     Lydka a Majka si vyberali medzi náramkami, príveskami a napokon som podľahla aj ja. Jednoduchý náramok z čiernej šnúry zdobený sedem farebným vypletaným vzorom v objatí zlatých nití nosím aj teraz. Vlastne som ho odvtedy, ako mi ho čínska predavačka chrámu uviazala na zápästie, nedala dole. Ochranný amulet? Možno.

 

 

     Po starodávnom chráme, teda jeho zrekonštruovanej verzii, avšak stále živom stánku veriacich, sme sa vrátili do náruče veľkomesta. Ale predtým, ako sa tak stalo, poprechádzali sme sa v záhradách strážených drakom, pozreli sme si priadky morušové, ktoré nevedome produkujú tak oceňované hodvábne vlákna a iné. Nateraz tieto zaujímavosti preskočím. Nebojte, vrátim sa k nim.
     Chcem vás totiž rýchlo preniesť k symbolu modernosti a rýchleho rozvoja bohatej železničnej siete Číny. Po historických miestach sme v podvečer vystúpili pred modernou stanicou. Tam sme počkali na super rýchly vlak maglev. 
     Rozbehli sme sa, teda ten vlak sa rozbehol, a za kratučkú chvíľu sme dosiahli rýchlosť 301 km/hodinu. Viezli sme sa ako v bavlnke. Žiadne natriasanie a hrkanie ako rýchlikom, ktorým som sa nedávno viezla tu u nás. 😊 Ten zázrak ľudského umu bol už vlastne taký staroušek. Vo svojich najlepších rokoch si to lietal na elektromagnetickom vankúši rýchlosťou viac ako 400 km/hodinu. A áno, existujú aj rýchlejšie. Avšak čínske prvenstvo tomuto šaghajskému nikto nezoberie.
     Na svoj vek to bol čistý a moderný dopravný prostriedok, ktorý nás doslova niesol z centra na východ k letisku. A potom znova späť. Avšak, aká smola. Ja som ledva vnímala mihajúcu sa krajinu za oknami. V šedi za oknom aj tak nebolo nič zaujímavé. Moja pozornosť bola plne zameraná na display môjho mobilu a Leove svižné prsty. Nastal čas sa vrátiť do on-line sveta. Šikovný mládenec hladko spojazdnil Ariolo, až som sa divila, prečo mi to večer prepánajána nešlo. Aký úžasný pocit – až mi bleskla myšlienka – ach, aká to závislosť. Hurá, som späť. 🙂
     To sme ešte netušili, že cesta v magleve bude svedkom nepredvídateľného prekvapenia. Na spiatočnej ceste sa k nám odkiaľsi vrátil Leo a prekvapil nás otázkou:
     „Máte letenky do Xi´anu?“
     „Nie,“ pokývali sme prekvapene hlavami. Naša skupinka prifarená riadením cestovnej kancelárie k inej, ostala znova bez informácií. Jediné, čo sme vedeli, že skoro ráno odlietame. Nestarali sme sa. Veď cestovná kancelária sa mala postarať. “Čo za šoky nám táto renomovaná a vychvaľovaná inštitúcia zas prináša?!” vybuchli sme smiechom.
     Nejasnosť ohľadne našej ďalšej cesty znova odviedla pozornosť od šedi vznášajúcej sa vysoko nad mestom. Leo išiel náš problém riešiť s Jirkom. Takže stres panika prekladaná záchvatmi smiechu a čudovaním sa “toto sa nám ešte nestalo”. Žartovanie bolo svedkom faktu, že sme už boli evidentne vytrénovaní. Renomovaná cestovná kancelária predsa sľubovala lovenie zážitkov. 🙂 

     Cestovka poslala tabuľku s číslami letov. Číslami, nie jedným číslom. Dvaja z nás mali letenky na iný let. Veď keď zmätky, tak poriadne, nie? Neviem už ako sa tieto statky zmätky nakoniec rozmotávali, ale na druhý deň sme odleteli do Xi´anu všetci spolu jedným lietadlom. Chcem ešte aj dnes veriť, že to bolo len nedorozumenie.
     Tak, toľko atrakcia maglev. Na záver sme sa na stanicu ešte raz vrátili cez prísnu kontrolu do vnútorných priestorov. Dôvod bol veľmi prozaický a veľmi ľudský. Bolo treba navštíviť toalety. Boli čisté a naššské 😊 
     Keď sme znova sedeli v autobuse, deň sa už výrazne krátil a my sme mali pred sebou ešte nejaké ciele. Ten posledný síce nebol plánovaný, ale o to viac vzbudzujúci nadšenie.

     Keď tie dva dni v Šanghaji zhodnotím, program vlastne stlačený do jedného dňa, prinášal zmeny a prekvapenia mimo pôvodného cestovného itineráru. Zas na druhú stranu, zbierali sme nečakané zážitky.