Rozlúčka

Chodník pod jej nohami bol vydláždený svetlo sivým kameňom a zvažoval sa k malému prístavu. Skackala veselo po dlaždiciach míňajúc nízke na bielo vylíčené domy. Mestečko ležalo na strmom svahu nad malou zátokou chránenou pred rozbúrenými vlnami mora dlhým oblúkom poloostrova. V zátoke sa hladina lenivo čerila malými vlnkami, v ktorých sa odrážala modrá obloha, bieloba domov a iskrivý jas vychádzajúceho slnka.

Biela a modrá v nádhernej a pokojne harmónii zvýrazňovali mier v jej duši. Anna sa neponáhľala. Pristavovala sa a obdivovala raz more, raz domy, let vtákov vysoko na oblohe, drobné rybky v plytkej vode na opačnej strane malého prístavu. Prístavné mólo zabiehalo do vôd zátoky. Nejaký rybár sa práve chystal vyplávať na more v malej bárke. Keď zdvihol oči, spoznala v ňom svojho otca. Usmiali sa na seba a on jej pokynul rukou v uvítacom geste: „Poď so mnou. Vieš, že môžeš.“

Natiahol k nej ruku, aby jej pomohol bezpečne vkročiť do hojdajúcej sa bárky. Dobehla na mólo a tiež k nemu natiahla ruku. Áno, chce ísť so svojim otcom. Chce s ním vyplávať na more. Ďaleko do bezpečia. Veď ho ľúbi a dôveruje mu.

Zrazu sa však zháčila. Ešte je skoro. Ešte nie. Nemôže. Zostala na móle a ruka jej klesla. Otec sa na ňu poslednýkrát s pochopením usmial a odtisol bárku od móla. Bárka sa pomaly vzďaľovala a medzi dcérou a otcom zavládlo hlboké porozumenie. Naposledy je zamával a ona mu zamávala späť. Cítila jeho lásku k nej a svoju k nemu. Bola šťastná.

Otočila sa chrbtom k mólu a začala vystupovať ulicou na námestie vysoko nad hladinou mora. Tam na ňu čakal život.

Uprostred námestia sa k nej vyrútil silný býk. Zahrabal prednými nohami a sklonil rohatú hlavu. Čo jej prinesie? Aké križovatky ju čakajú? Aké nebezpečenstvá a skúšky?

Býk zaryčal hnevom a prekvapením. Stála pred ním bez strachu. Z diaľky sa k nej predieral nahnevaný hlas a námestie aj s býkom sa strácal svoje kontúry. Keď otvorila oči, tak ten hlas spoznala. Jej mama chodila nervózne po obývačke a nahlas sa hádala so svojimi vnútornými besmi.