Magdine dary

Cesta za dobrodružstvom 2

Po nezvyčajne ťažkej práci, teda ťažkej pre nich, sa doťarbali k studni, vedľa ktorej stál veľký džber naplnený až po okraj vodou. Neboli na takú prácu zvyknutí. No, kancelárske krysy, určite si to o nich myslel ten mlčanlivý hromotĺk Tadeáš.

Vyzliekli sa do pol pása a v džbere zo seba zmyli najhrubšiu špinu. Spotené požičané košele prevesili cez doškový plot. Fero sa triasol od chladu a schúlený si objímal svoje útle ramená itečkára celé dni zašitého pred obrazovkou počítača. Poskakoval pritom okolo a zhadzoval z nôh zablatené bagandže. Jozef si opatrne utieral dlane, na ktorých mu vyskočili mozole. Kedy to takto zažil naposledy?

Žeby vtedy, keď so svojim tatkom rúbal drevo? To už bolo dávno. Odišiel z rodnej dediny pred rokmi hľadať šťastie vo svete. Vír veľkomesta ho pohltil a domov chodiť čoraz menej. Až raz ten domov stratil. A už sa nič nedalo urobiť.

„Ale,“ pohodil hlavou zaháňajúc smutné spomienky. Kučery, ktoré si nestihol pred výletom ostrihať, mu pošteklili zátylok. Keď zdvihol zrak, jeho oči sa stretli s inými. Tie oči sa smiali a zlaté zapadajúce slnko sa v nich odrážalo ako zrkadielka svetla na vodnej hladine. Toto nebola jediná chvíľa, keď sa do nich zahľadel.

Hmlisté počasie ustúpilo jasnému dňu. Už tu boli dva dni a mal pocit, že sa ocitli v úplne inom svete.

Magda, ktorej patrili tie modré oči, sa zasmiala: „Vy ale vyzeráte,“ a žartovne žmurkla na Jozefa. Hneď na to sa otočila na päte až sa jej kvetovaná sukňa zvodne zavlnila okolo kolien. Bola ako víla. Jozef mal pocit, akoby čosi pohladilo priamo jeho srdce. Pocítil nápor vzrušeného očakávania. Odhodil uterák a vykročil za ňou akoby priťahovaný magnetom.

„Hej Rómeo,“ zastavil ho hurónsky smiech.

„Čože sa to tu práve stalo?“ Juraj si prehodil uterák cez ramená a naštylizoval sa do pózy premýšľajúceho filozofa. Fero hneď zareagoval a klesol na kolená v teatrálnom geste. Zložil dlane pred srdce a trhanými pohybmi smiešne napodobňoval tlkot srdca.

Jozef sa po nich so smiechom ohnal. „Vy trkvasi, čo to stvárate. Snáď si nemys…“

„Hej mládež, kde sa toľko motáte,“ prerušil ho zvonivý hlas, ktorý tak rozochvieval jeho staromládenecké srdce. „Večera je na stole. Dnes si ju naozaj zaslúžite.“

Jozef poplácal Juraja po ramene a potom zo smiechom pomohli Ferovi na nohy. Spolu sa vybrali k domu. Za nimi sa pomaly šuchtal Tadeáš a spod širokého a strapatého obočia zazeral na Jozefa. Nepáčil sa mu ten chlap, ktorý tak okato poškuľoval po Magde. Ešte viac ho znepokojovalo, že Magda sa až príliš baví. Žeby zabudla? Ale nehovoril nič.

Keď hrmotne vstúpili do izby, privítala ich lákavá vôňa praženej slaniny a misa halušiek bohato posypanej bryndzou. Hrnuli sa k stolu rozšafne akoby týždeň nejedli a Magde, ktorá každému zvlášť podávala lyžicu, skladali poklonu ako bohyni kulinárskeho umenia.

„Dobrotivá víla, ani manna nebeská sa tvojmu božskému talentu nevyrovná,“ Juraj nasával teplú pikantnú vôňu snáď každou bunkou tela. Slinky sa mu zbiehali na jazyku.

„Nešaškuj,“ postrčil ho Jozef, ktorý už celý netrpezlivý chcel byť pri Magde čo najbližšie. S úsmevom mu podala lyžicu a ruky sa im stretli v ľahkom dotyku. V okamihu krátkom ako záblesk meteoritu vedel, že práve teraz by najradšej ochutnával iné dary. Magda ho hravo postrčila k stolu. A sadla si vedľa neho.

„Tak sa dáme do toho, že?“ zdvihla pohár, ktorý už ktosi naplnil. „Na zdravie a dobrú chuť.“

Štrngla si so všetkými a nakoniec sa obrátila aj k Jozefovi so šibalskou iskrou v oku. Keď si upil z pohára, pocítil spolu s náhlou túžbou aj akúsi čudnú neistotu. Mohlo by to byť naozaj? Zdalo sa mu to alebo si len namýšľa jej záujem o neho? Zrazu sa cítil ako mládenček pred svojim prvým rande. Hlúpo.