Už letíme

Krídla kovového vtáka

Naposledy som letela lietadlom v časoch, keď všetko na letisku fungovalo off-line. Teraz som vstúpila do úplne iného sveta. Priznám sa, cítila som sa strateno. Ale keď je človek v núdzi, vždy sa nájde pomocná ruka. Nataša, zbehlá to cestovateľka, nás previedla letiskom takmer za ručičku a napokon sme sa bezpečne nalodili na palubu lietadla. Počas kontrol zo mňa opadli všetky neistoty z toho, či je moja batožina správnej veľkosti, váhy. Či nebodaj farby? Ale nie, to už vtipkujem.

Všetky vedomosti získané z externého sveta sa stanú skúsenosťou až vtedy, keď sa naplno prežijú. Počas nasledujúcich dní sa mi táto pravda potvrdzovala opakovane.

Let samotný bol OK, aj keď to nebola prechádzka ružových sadom. Sedeli sme oddelene, čo mi nakoniec poskytlo priestor chodiť na prechádzky nielen na toaletu, ale aj za Lydkou. Tam som sa aj prvýkrát zoznámila s Andreou a Leom.

Miesto pri okne som s nadšením uvítala. Sedela som nad krídlom. Chvelo sa pri vzlete akoby nedočkavosťou pozdraviť vysoké nebo nad nami. Bolo ako živé. Neskôr, keď sme leteli vo výške asi 11000 metrov bolo nehybné a pokojné ako večná socha. Keby nehučali motory, mala by som pocit, že stojíme na mieste. Vlastne som ten pocit zažívala. Fascinovalo ma to.

Miesto pri okne sa v druhej polovici letu ukázalo ako hotová pasca. Nečakane som čelila dileme. Vydržať zvieranie čriev alebo zas, a znova, rušiť spaniachtivé Bulharky (hm, alebo Poľky?). Teda hlavne staršiu z nich. Tá sa celou váhou hornej polovice tela zložila na stolík vyklopený zo sedadla pred ňou. Dokonalé väzenie. 🙂 Na spiatočnej ceste som si veru už vyžiadala sedenie do uličky. Nuž, tiež skúsenosť.

Avšak po prekonaní menej ako polovice letu som o tomto závere ešte nič netušila. Práve som sa podelila so susedami s koláčikom, ktorý bol úhľadne zabalený a ktorý som nemala chuť zjesť. Dobré vzťahy sa oplatí nadväzovať aj s krátkodobým susedom. Pila som vodu a cez oči mi prebleskol vnem. Kdesi ďaleko preletelo v protismere lietadlo. Vzdialená jasná čiara, rýchla ako šíp vystrelený z luku. Tajomnému pocitu státia na mieste pripomenula, že aj my sa rútime v tom obrovskom železnom vtákovi v ústrety nášmu cieľu. Obrazovka predo mnou mi hovorí: „Preleteli sme takmer celé Čierne more.“ Ešte kúsok a budú nám mávať ľudia z Tbilisi. Budeme pre nich vo výške cez 10000 m len malým bodom na oblohe. Aktuálne sa rútime rýchlosťou 962 km/h. Vonku mrzne až tak treští. Pri -50 stupňov zakvitli v spodnej časti okienka drobné ľadové kvietky. Obloha je jasná s hodvábnymi pavučinkami oblačnosti. More dole len tušíme.

Znova sa dívam na to krídlo. Nehybné ako večnosť. Práve sa dvíha do výšky. Mierne meníme smer. Otvára sa pohľad do vysokého neba, ale ja sa dívam na tú kovovú peruť, ktorá je stabilná ako kotva v nebi.

Mám za sebou večeru, či neskorý obed. Ako sa to vezme z pohľadu času, na ktorý som zvyknutá. Kura na kari. Hoci je to štandardné jedlo, je prekvapujúco chutné. Dopriala som si luxus bieleho vína. Značka nie je dôležitá. Klasická ponuka: biele alebo červené. 😊 Ľahké a osviežujúce. Dorazila som sa pomarančovým džúsom a… áno, jablkový koláč som darovala.

Privieram oči, driemem, ale spánok ešte neprichádza. Dívam sa na jednotvárnu scenériu za oblým okienkom. Krídlo oproti oblohe vytvára dojem nehybnosti. Kotva! Motory pradú hlasno ako mačka. Tento zvuk vracia zmysly do prítomnosti. Letíme.

Mala by som skontrolovať Lydku. Dúfam, že nie je niekde stratená. Žeby preto, že kupovala zájazd neskôr ako ja, nás ten on-linový svet rozdelil? Niekde nad Áziou som konečne zadriemala nepokojným a prerušovaným spánkom. A potom sme vyleteli z tmy.

Ríša stredu nás vítala vychádzajúcim slnkom.