Anomália

1. Základňa Nová Zem

Bez toho, aby si ju niekto z diskutujúcej skupiny všimol, Ethaea vstúpila do centrálnej rokovacej miestnosti.
„Niečo sa muselo stať, keď nás sem povolali,“ práve vzrušene hovoril mladý svetlovlasý muž s výraznými očami schovanými za okuliarmi bez rámov. Geofyzika Tobiasa Kristoffera nepoznala osobne, ale poznala jeho prácu. Prekvapilo ju, že ho tu stretla.
Keď sa priblížila ku skupinke, obrátilo sa k nej pár zvedavých očí. A potom ďalších.
„Dobrý deň, som Athea Andrejovičová, biologička. Môžete mi hovoriť Lena,“ usmiala sa, keď si uvedomila, že strhla na seba pozornosť celej skupiny.
„Vy ste tá slávna vedkyňa, ktorú sem zavolala vrchná riaditeľka Výskumu podmorského života?“ nezdržala sa prekvapeného komentára počerná južanka.
Ethaea zľahka prikývla: „Neviem, či slávna, ale áno som tá biologička. S Jane sa poznáme už dlho a taktiež sme spolupracovali na niekoľkých projektoch.“
„Počul som, že dosť bizarných…“ poznamenal malý okrúhly muž, ale keď na neho pozrela, začervenal sa a zmĺkol.
„Nuž… možno áno,“ zasmiala sa. „Zdá sa, že aj táto expedícia bude niečím zvláštna.“

Okolo stola sa na chvíľu rozhostilo ticho. Zdalo sa, že ostatní premýšľajú nad tým, koľko asi vie o cieli tejto výpravy. Každého z nich sem povolali za najvyššieho utajenia. Tajné služby im vybavili alibi a dôveryhodné okolnosti neprítomnosti v ich zamestnaní, rodine, škole. Až doteraz dostávali len nejasné útržky informácií, ktoré im nedávali zmysel.

Skôr ako sa mohla rozprúdiť ďalšia diskusia, do miestnosti vstúpili muž a žena. Muž mal na sebe uniformu námorného kapitána a žena pôsobila úplne civilne v šedých nohaviciach a bordovom pulóvri. Všetci prítomní vstali, aby sa pozdravili. V miestnosti zašumelo niekoľko tichých hlasov.
„Kto je to?“
„Ako je to možné? To je predsa Jane Sandersenová!“
S prekvapenými pohľadmi sledovali ženu, ktorá si rozruch nevšímala.

Jane Sandersenová sa postavila sa za vrch stola. Bola si vedomá svojej autority, ale aj zodpovednosti. Na slávu už bola zvyknutá. Vrchná riaditeľka svetovej organizácie Výskum podmorského života bola vo vedeckom svete uznávanou kapacitou. Navyknutým pohybom hlavy poslala svoje dlhé blonďavé vlasy za chrbát, prešla pohľadom po prítomných a rukou naznačila, aby si sadli. Len na sekundu sa jej pohľad pristavil pri Ethaee a obe sa na seba ledva postrehnuteľne usmiali.

„Dobrý deň vám želám. Už sa všetci viac menej poznáme a teda prejdem priamo k veci. Ešte predtým vám však chcem predstaviť kapitána Miroslava Vladimíroviča Černikova Severnej námornej flotily. Ľadoborec Murmansk bude našou základňou pre výskumné výpravy v Severnom ľadovom oceáne.“
V miestnosti nastal prekvapený šum.
Jane Sandersonová prítomných utíšila ľahkým gestom ruky.
Z tašky vybrala niekoľko papierov a pokračovala: „Verím, že ste všetci zvedaví, prečo ste sem boli povolaní, ale cieľ našej cesty zatiaľ spadá do utajovaných skutočností. Všetko potrebné sa dozviete v pravý čas. Vo všeobecnosti vám dnes môžem povedať, že sa preplavíme za Beringovo more k ostrovom Zeme Františka Jozefa.“
„Ale prečo nesmieme nič vedieť?“ ozvala sa výrazná brunetka. Jej hnedé oči sa zablyskli netrpezlivosťou.
„Doktorka Martinézová, chápem vašu netrpezlivosť a aj rozhorčenie, ale verte, že všetko sa dozviete naozaj čoskoro. Dnes si odpočiňte a zajtra skoro ráno vyrážame. Stretneme sa to o 7 hodine ráno. Odtiaľto pôjdeme spolu do prístavu. O všetko potrebné vybavenie je postarané. Vrátane oblečenia do extrémneho počasia. Takže vám odporúčam zobrať si len nevyhnutné veci.“
Obzerala sa po zarazených prítomných: „To je zatiaľ všetko. Do videnia ráno.“

2. Niekde uprostred ľadového oceána

„Ethaea, Ethaea…“
Naliehavý hlas zaznieval kdesi z diaľky. Nástojčivosť toho oslovenia ju vytrhla zo spánku. Zo živého sna, akejsi nočnej mory, ktorá sa jej opakovane vracala.
Pozrela na hodinky. Bola presne polnoc. Ako vždy.
Povzdychla si a znova si ľahla. Zavrela oči, ale keď ich znovu otvorila, vedela, že opäť sníva.
Stála pri zrúcanine akéhosi vysokého chrámu. Obklopovala ju tma prežiarená ohňom rozsiahlych požiarov. Hviezdy, ktoré by inak vrhali svoj mdlý svit, nebolo vidieť kvôli kúdolom dymu.
Zrazu v diaľke zbadala ženu. Kráčala po spálenej zemi, sukňa sa jej vlnila okolo kolien a vlasy jej splývali po chrbte.
„Kto si?“ otázka, ktorú nevyslovila, predsa akosi doletela až k žene, lebo tá zastala a pomaly sa otáčala. Ale stále jej nebolo vidieť do tváre.
Ethaea sa k nej chcela rozbehnúť. Chcela chytiť ten prízrak, ktorý ju tak veľmi znepokojoval. Ale ako natiahla ruku a urobila prvý krok, sen sa rozplynul a ona sa v panike posadila na svojej posteli.
Ruky sa jej chveli, keď zapínala lampu.
Ešte v mrákotách sa postavila sa a vybrala sa k umývadlu prsknúť si ľadovú vodu do tváre. V myšlienkach zablúdila k rodičom.
„Mama?“ zašepkala neisto

Ten sen sa jej prvýkrát sníval krátko potom, ako dosiahla osemnásť rokov. Pocity, ktoré prežívala nebola schopná uchopiť. Ani v sne, ani po prebudení.
Chcela vedieť, kto je tá žena. Avšak nemala nikoho, kto by jej poskytol akúkoľvek malú indíciu.
Cítila nehu, ale aj znepokojenia a bolesť. Osobitá vibrácia toho oslovenia „Ethaea“, jej prenikala až do srdca ako sladkobôľna ťažoba. Postupom času začala akosi spontánne spájať tú snovú ženu so svojou mamou.

Ženu, ktorá jej dala život, nepoznala. Bola ešte maličká, ledva trojročná, keď mama a aj otec zomreli. Vychovávala ju teta a ujo, ale od malička vnímala, že smrť jej rodičov je niečo, o čom sa nehovorí. Teta jej niekedy v návale náhlej sentimentality hovorila, že sa na mamu podobá svojimi vlnitými hnedými vlasmi a modrými očami.
„Ľúbila ťa celým srdcom. Bola si pre ňu a tvojho otca dar z nebies. Hovorievala, že si jej malý kvietok a vždy ti kládla kvety ibišteku na stolík vedľa postieľky.“
V tých vzácnych chvíľach, keď sa teta rozhovorila a s utajovanými slzami spomínala na svoju sestru, malá Ehaea sedela ticho ako myška, aby jej neuniklo nič – ani slovo, ani emócia a ani slzy, ktoré teta pred ňou skrývala. V detských spomienkach videla mamu len veľmi nejasne. Keď privrela oči v snahe vybaviť si jej tvár, na okamih zachytila vír bielo – modrého svetla s nádychom ružovej a ľahunký pocit, ako ju to svetlo objíma.

Ethaea potriasla hlavou a nespokojne sa vrátila do prítomnosti. Mala šťastie, že kajutu obývala len ona. Nevedomky sa usmiala sa, keď si spomenula na Jane, ktorá ju ubezpečila, že nikto ju nebude rušiť. Svoje nočné mory tajila a len Jane vedela, čo Ethaeu trápi a prenasleduje. Pred niekoľkými rokmi ich spojila spoločná vášeň pre tajomstvá podmorského života. Neskôr ich pracovný vzťah prerástol do hlbokého priateľstva. Nevídali sa často, ale veľmi ju potešilo, keď ju Jane pozvala na túto výpravu.

Táto výprava.
Tajomná, že už tajomnejšia ani nemohla byť.

Ráno opustila svoju kajutu, aby sa zúčastnila bojovej porady. Nastal čas, aby sa dozvedeli viac o cieli tejto výpravy. Zasadačka šumela netrpezlivým očakávaním. Veliteľka Jane sa postavila pred veľkú obrazovku, kde svietila mapa Arktídy.
„Plavíme sa za najsevernejší ostrov Zeme Františka Jozefa. Ako možno viete, pred dvoma rokmi sa tam vynoril ďalší neveľmi vysoký ostrov – severne od ostrova Princa Rudolfa. Novú úžinu a obrysy ostrova skúmala expedícia profesora Šklovského. Pred dvoma mesiacmi sa ostrov nečakane ponoril pod morskú hladinu a časť expedície sa za zvláštnych okolností stratila. Vrátil sa jeden človek, ale jeho chaotické rozprávanie je bezcenné. Evidentne utrpel obrovský šok.“
Ako rozprávala, premietla na obrazovku nejasný snímok.
„U toho človeka sme našli fotoaparát v dosť zlom stave, ale expertom sa podarilo z neho vydolovať niekoľko rozmazaných fotografií.“
„Tu,“ ukázala na konkrétnu fotografiu, „je vidno niečo veľmi podivné. Obraz je rozmazaný, ale keď sa pozriete pozorne, môžete vidieť akúsi anomáliu.“
Na fotografii boli šmuhy sivej, bielej – vyzeralo to ako vlniaca sa voda. Na okraji sa černela ohraničená čierna škvrna.
„No, dobre. A čo to vlastne je?“
„To sme sem prišli zistiť.“
„A ostatní ľudia z tej expedície…? ticho sa spýtala klimatologička Jekaterina Dugovič.
Otázka ostala visieť vo vzduchu ako zlé znamenie.
„Predpokladáme, že sú mŕtvi. Z nesúvislých útržkov toho vydeseného muža to vyzerá, že sa utopili, keď sa ostrov náhle začal ponárať.“
„Náhle?“ v hlase Izabell Martinézovej bolo cítiť nevypovedané „To čo sú za hovadiny! Pevniny sa nepotápajú len tak!“
„To je všetko, čo teraz vieme.“

Jane rozdala prítomným zložky: „Preštudujte si podrobne informácie, ktoré máme. Všetci sa tu poznáme, teda okrem pána Gordona. Dúfam pán Gordon, že vám nebude vadiť neformálne oslovovanie. Volajte ma prosím Jane.“
Brian Gordon, známy to konšpirátor na mimozemský život a tajomstvá Atlantídy, ktorý nemal ani potuchy, prečo sa ocitol na tejto výprave uprostred vedeckých kapacít, sa začervenal a kývol hlavou na znak súhlasu.
„Výborne,“ Jane sa usmiala a obrátila sa k ostatným členom výskumného tímu: „Zajtra sa doplavíme k oblasti severne od ostrova Princa Rudolfa. Odtiaľ vyrazíme na miesto strateného ostrova. Pôjde so mnou biologička Ethaea a geologička Izabella. Bude to prvé oťukanie miesta činu.“
Potom sa obrátila na Roula Omena, svojho asistenta: „Roul, potrebujem teraz hovoriť s kapitánom. Predstav prosím pána Gordona ostatným členom, ale zachovávaj diskrétnosť. Verím, že všetci sú určite prekvapení, prečo sme sem pozvali takého človeka. Zasiahni, ak by sa Izabell a Brian nechali strhnúť témou Atlantídy. Veď vieš, že ich názory sú ako voda a oheň.“
Zasmiala sa a žmurkla na Roula.
Potom pokynula kapitánovi Černikovovi a obaja opustili zasadačku, v ktorej sa rozprúdila vzrušená debata.

***

Na druhý deň námorníci spustili z ľadoborca na šedivé rozbúrené vlny výskumnú loď, ktorej palubu tvorila zvláštna plošina vybiehajúca nad hladinu oceána. Kapitán Černikov vydal ešte posledné rozkazy námorníkom, ktorí boli vybraní na túto misiu.
Ľadoborec za nimi sa postupne strácal v sivosti zachmúrenej oblohy i divokých vlnách oceána. Avšak, čím viac sa od neho vzďaľovali, tým bolo hojdanie vĺn pokojnejšie. Ten pokoj, až nehybnosť, boli znepokojujúce.
Postupne ich obklopila podivná riedka hmla.
Ethaea sa opierala o zábradlie. Až hmatateľne cítila rešpekt budiacu hlbinu pod sebou. Intenzívne vnímala, že sa ocitla v hororovom filme.
Toto miesto – sivá nepreniknuteľná obloha, hladká hladina oceána a v diaľke sa matne črtali ľadovce. Ten pokoj, až nehybnosť boli veľmi znepokojujúce.

Izabella vyšla na koniec bočného výstupku plošiny a nakláňala sa cez zábradlie. Očami sa snažila preniknúť pod masu vody.
Jane a Ethaea sa k nej vybrali, ale ona ich naliehavým gestom zastavila.
„Nechoďte sem! Niečo nie je v poriadku!“
„Shit!“ zrazu zahrešila a rozbehla sa na hlavnú palubu.
„Preč, okamžite! Preč!“ zvreskla v panike na námorníka, ktorý ihneď zareagoval.
Po ceste schmatla Jane a Ethaeu a ťahala ich čo najďalej od okraja plošiny.
V tvári bola bledá, akoby uvidela smrť.
Na mieste, kde sa len pred chvíľou hojdali na neprirodzene pokojných vlnách sa vynáralo niečo čierne. Čierna bezodná diera v bezodných vodách.

Leteli ako o život. Panika im napĺňala srdcia a len o chlp sa vyhli zrážke s ľadoborcom. Uši im trhal škrípavý zvuk kovu o kov, keď sa námorníci snažili vyrovnať a ukotviť výskumnú loď. Neskôr sa všetci stretli v zasadačke. Kapitán Černikov okamžite vydal rozkazy, aby bola posádka v pohotovosti a pripravená na všetko.
Ale na to, čo sa neskôr stalo nebol pripravený nikto.

O polnoci sa na chodbách strhol hluk. Jeden námorník chýbal. Vraj mu bolo zle a išiel sa nadýchať studeného vzduchu. Už ho viac nikto nevidel. Po rýchlej porade vydal kapitán rozkaz na návrat. Zároveň prikázal prehľadať každý kút lode. Vysvitlo, že chýba ďalšia osoba – Janin asistent Roul.
Na dlhej chodbe obytného priestoru sa zhrčili námorníci. Kapitán prikázal vyraziť dvere do kajuty toho človeka. Uzamknuté znútra. Adrenalín sa dal krájať. Kajuta bola prázdna.

Ethaea stála na opačnom konci, keď krížom cez chodbu zachytila modrý odlesk očí kapitána Černikova. Obaja aj bez slov vedeli, že asistent je mŕtvy. Zabitý niečím tak neznámym a vzdialeným, že to myseľ ani nebrala. Ustúpila ponáhľajúcim sa mužom a zostala na chodbe sama. Mimovoľne si spomenula na divný pocit a ešte čudnejší obraz, ktorý sa zrazu premietol pred jej vnútorným zrakom, keď sa dívala na námorníkov ako vylamujú dvere kajuty. Bolo to, akoby sa na moment ocitla v prapodivnom sne. Nejasnom a chaotickom. Muža s vydesenými očami pohlcovalo niečo beztvaré, neustále sa vlniace až sa všetko stratilo v chaotickej živej temnote. Striasla sa a snažila sa ten obraz vypudiť z mysle, keď zrazu…

Skôr zacítila ako videla akýsi pohyb na ľavej strane chodby.
Inštinkt je hovoril: „To je ten vrah! Skry sa!“
Veľmi opatrne sa učupila za obslužný vozík. Dúfala, že ju to neznámo nezbadá.
Cítila smrteľné nebezpečenstvo, ale nie panický strach.
„Kde sú všetci? Prečo tu nikto nie je?“ preblesklo jej hlavou.
Nevidela to.
Avšak pocit iluzórnej bezpečnosti bol kratší ako záblesk iskry.
Stuhla.
Mala to za sebou.
Vzápätí sa pokožke na hrdle dotkli jemné vlhké tykadlá. Cítila jeho výrastky vlniace sa v hustom rade. Ako tykadlá medúzy. Vnímala, ako sa zo zadu posúva tmavý živý brmbolec a dlhými vláknami, ktoré sa naťahovali k jej srdcu.
„Čo to je? Čo to je, že tak pokojne očakávam smrť?“ bola jej posledná myšlienka.

***

Keď sa znova prebrala, už nebola na tej lodi.
„Čo sa stalo?“ chytila sa za hlavu, v ktorej jej trešťalo. Nič nechápala.
Posledným vnemom boli tykadlá prízraku na hrudi. Cítila, že nemá šancu uniknúť. Celá jej bytosť s nečakanou smelou odhodlanosťou očakávala smrteľný útok.
Zvláštne!
V jeden okamih čelila smrti v lodnej chodbičke a v nasledujúcom okamihu stála uprostred pustej spálenej zeme. Tú krajinu poznala. Poznala ju zo snov. Sníva? Alebo? … alebo je mŕtva?

Plamene požiarov vrhali svoje mihotavé svetlo na starobylý chrám. Zrúcaninu. Vystúpila k nej a oprela sa o ozdobne tvarovaný múr. V polnočnej temnote zazrela kráčať ženu.
„Kto…“
Skôr, ako stihla dokončiť nevyslovenú otázku, žena s vlasmi padajúcimi na plecia sa zrazu otočila a s láskavým úsmevom prehovorila: „Ethaea, už ťa dlho čakáme.“

*** *** ***

Komentár autora

Juj, tak toto bola výzva. Úloha znela: napísať poviedku na tému “Polnoc” a nechať Múzu, nech čaruje. Taktiež čarovala otázka “Čo keby?”, ktorá viedla fantáziu do tajomna 🙂

Kto je vlastne Ethaea? Prečo má tak zvláštne meno? A tie jej sny a vidiny sú tiež čudné. Nuž, a čo to ohrozuje celú posádku? … 🙂