Ja k Ja
Dnes, hneď po prebudení, ma zaujal vnútorný monológ Ja s Ja o viditeľnosti. Prečo chceš byť videná? Keď si nechcela byť videná, nebola si. Ľudia videli len schránku, masku. Nevideli, kým si. A bola si s tým spokojná.
Keď si sa ale rozhodla, že chceš byť videná, aj tak nie si videná. Hm? Čím to bude? Večer si si pred spaním kládla otázku o tom, že prečo nie si videná. Asi by bola správnejšia „Prečo chceš byť videná ľuďmi, ktorým stačí len tvoja maska?“
A v sne si dostala „odpoveď“ vo forme náznakov – keď sa odhalíš príliš, rátaj s následkami. Odsúdením, ľahostajnosťou, ale aj s následkami, ktoré ťa môžu dokonca ohrozovať. Takže kdesi hlboko v tebe je strach. Akurát netušíš, kde sa zobral. Celý život si bola dobré dievča.
Nuž, dobré dievča, ako odpoveď na tvoju práve teraz napísanú vetu ti prehrám krátku etudu o dievčati, ktoré milovalo knihy. Veľa čítalo a o svojom prežívaní s hrdinami príbehov sa chcelo podeliť s celým svetom. Jej vnútorný svet bolo svetlo, oslnivá žiara. Bolo pre ňu prirodzené otvoriť bránu svojho rozjasaného srdca všetkým.
S vášňou rozprávala svojim rovesníkom o svetoch, do ktorých sa nechala vnoriť príbehmi, ktoré čítala, ktoré ju napĺňali radosťou, pocitmi ako láska, priateľstvo, dobrodružstvo. Otvárala dokorán svoje srdce, svoj svet.
… a narazila…
Na nezáujem, nepochopenie. Bola príliš mladá, ešte dieťa, a jej spev o krásach žitia sa postupne stišoval. Začal sa ukrývať kdesi hlboko v dievčati, ktoré každým rokom bolo tichšie, tichšie – až sa stala tým dobrým a poslušným tvorčekom.
Prestala žiariť a stala sa neviditeľnou.
Žiaden komentár, buďte prvý.