Veža

Niečo zlovoľné číha okolo

    Univerzita Dračieho mesta bola postavená približne pred sto rokmi. Pôvodné budovy v západniarskom architektonickom štýle boli obklopené bujnou zeleňou. Celkový dojem narúšala iba relatívne nová administratívna budova situovaná v západnej časti, ktorá bola postavená v strohom modernistickom štýle. Bol to vlastne vysoký vežiak, ktorý sa týčil ako prst nad starobylým komplexom.
     Profesor Shen ich viedol práve k tejto budove. Kapitána Zhaa budova evidentne zaujala. Aj bez počítania odhadol, že má asi osemnásť poschodí. V minulosti boli tak vysoké budovy zriedkavé, ale keďže ekonomika rýchlo rástla a ceny nehnuteľností s ňou, nepísané tabu bolo nahradené mocou peňazí. Že to nebolo bez problémov vedeli iba odborníci.
     Hneď ako vstúpili do budovy, ovial ich ľadový závan z klimatizácie. Da Qing sa striasol a pazúrmi sa prichytil tesnejšie k Zhao Yunlanovej košeli.
     „Na študentskej karte je uvedená katedra matematiky. Tá sa nachádza na najvyššom poschodí,“ poznamenal Shen Wei a viedol ich k výťahom. Vo výťahu stlačil osemnáste poschodie.
     Zhao Yunlanovi to nedalo a zvedavo sa spýtal: „Pán profesor, nie ste zvedavý, čo sa stalo? Väčšina ľudí má v takýchto prípadoch množstvo otázok.“
     Shen Wai zľahka sklonil hlavu a potichu odpovedal: „Rešpektujem smrť a urobím všetko čo môžem, aby som vám pomohol vyriešiť tento prípad. Nie je nutné, aby som poznal detaily.“
     Zhao Yunlan hladkal kocúra po chrbte a uznanlivo prikývol. „Málokedy stretneme občanov ako ste vy. Dokonca aj Da Qing si vás obľúbil.“
     Shen Wei sa usmial: „Robím, čo je potrebné.“
     Kapitán špeciálneho vyšetrovania si ho mlčky prezeral. Inštinkt mu hovoril, že je na ňom niečo zvláštne. Napríklad oči. Odkedy sa im pri pozdrave stretli, profesor Shen sa dôsledne vyhýbal priamemu očnému kontaktu.
     Práve dosiahli štvrté poschodie, keď sa výťah zrazu zastavil a svetlá dvakrát zablikali.
     Guo Changcheng sa zľakol a v panike pozrel na kapitána, ale ten nevzrušene naďalej skúmal profesora. Z reproduktora nepríjemne zaškrípal mužský hlas.         „Profesor Shen, za akým účelom idete na osemnáste poschodie?“
     Shen Wei bez zaváhania odpovedal: „Študentka z katedry matematiky mala nehodu. Títo páni sú policajti. Vediem ich na katedru kvôli vyšetrovaniu.“
     „Oh!“ majiteľ hlasu zrejme nevedel čo na to povedať. Po chvíli pomaly utrúsil: „Dobre. Buďte opatrní.“
     Hneď na to sa výťah so škrípaním pohol a svetlá sa vrátili k normálu. Akoby sa nič nestalo.
     „Zľakli ste sa?“ Shen Wei sa obrátil ku Guo Changchengovi. Bez toho, aby venoval čo i len jeden pohľad Zhao Yunlanovi, vysvetľoval: „To bol ochrankár. Minulý semester tu jeden študent spáchal samovraždu. Skočil z najvyššieho poschodia. Odvtedy je každý, kto nie je z fakulty, povinný vysvetliť dôvod, prečo chce ísť hore.“
     Guo Changcheng si s úľavou vydýchol a zahanbene sa zasmial: „Myslel som si, že…“
     „Že to bol prízrak?“ zavtipkoval Shen Wei.
     Guo Changcheng zbledol. Na druhej strane v Zhao Yunlanovi rástol nepokoj z úplne iného dôvodu. Zamyslene sa díval na reproduktor výťahu. Nemal dobrý pocit z budovy, z ktorej sálala čudná nedobrá energia, a tiež z profesora, ktorý sa voči nemu správal tak zvláštne. Narastalo v ňom podozrenie. Taktiež tá ochranka bola podozrivá.
     Výťah sa medzičasom pohol a vyšiel až na najvyššie poschodie. Keď sa dvere otvorili, ovial ich studený vzduch. Nezdalo sa, že by bol spôsobený len klimatizáciu. Celé poschodie bolo prázdne. Nebolo tam nič, ani len komár či iný hmyz. Skôr pripomínalo prázdnu a tmavú hrobku. Vzduch bol vlhký a tak studený, že Zhao Yunlan nechtiac kýchol.
     Shen Wei sa k nemu rýchlo otočil: „Ste prechladnutý?“
     Napriek tomu, že sa nedíval priamo na neho, jeho otázka vyznela prekvapivo priamo. Bolo to veľmi zvláštne. Jeho nezaostrený pohľad akoby sa nedíval na nič konkrétneho. Jeho pohyby plynulé a jemné, ale cieľavedomé. To všetko dávalo profesorovi neobyčajné čaro gentlemana.
     Zhao Yunlan sa dotkol nosa. „Nie, hneď ako sme vystúpili, do nosa mi vrazil pach deprimujúcich a nikdy nekončiacich úloh z matematiky.“
     Shen Wei pochopil, že žartuje a zdvorilo sklopil oči.
     Zhao Yunlan chcel zahnať trápnu atmosféru a keď si všimol mierny a rezervovaný úsmev na profesorovej tvári, mal chuť vtipkovať.
     „Nesmejte sa. Hovorím pravdu profesor Shen. Keď som bol študentom, všetci učitelia ma neznášali. Môj triedny zvykol tvrdiť, že sa zo mňa stane gangster. Kto mohol vtedy predpokladať, kým nakoniec budem? Keď by som ho teraz stretol, viete čo by povedal?“
     „Čo?“ v profesorovom hlase zaznelo niečo ako prekvapenie.
     „Ten cynický starý muž by povedal. Pozri Zhao chlapče, mal som pravdu. Stal si sa uniformovaným gangstrom.“
     Vďaka evidentnému talentu kapitána Zhaa pre nenútenú konverzáciu alebo možno aj vďaka vete o domácich úlohách z matematiky, ktorá mu bola tak známa, sa Guo Changcheng uvoľnil a jeho ochota nasledovať svojho šéfa ešte viac stúpla.
     Na druhej strane profesor Shen… bol zrazu samé sústredenie a záujem. Akoby to, čo Zhao Yunlan práve povedal, bolo viac ako len bezvýznamný príbeh. Akoby to bolo čosi tak komplexné a dôležité, že to vyžadovalo jeho plnú pozornosť. Ale ani teraz na neho nepozrel. Jeho mierny, hoci zdvorilý, úsmev, pôsobil skôr ako by bol namaľovaný. Podozrievavý kapitán nechápal, ako sa môže po celý čas takto usmievať.
     Ako tak kráčali prázdnou chodbou, nezbadali, že ozvena ich krokov a žartovný hovor prekrývala zvuky krokov štvrtej osoby. Niekto sa za nimi šuchtal obutý v topánkach s mäkkou podrážkou.
     Výťahová šachta administratívnej budovy bola umiestnená v centre a okolo nej sa komplikovane vinuli chodby. Keď nimi prechádzali, Guo Changcheng zrazu zbadal, že hodinky na kapitánovom zápästí sa záhadne zmenili. Z centra ciferníka sa začali šíriť karmínovo červené vlny.
     Guo Changcheng chvíľu váhal, ale napokon zašepkal: „Kap… kapitán Zhao, vaše hodinky…“
     „Čo? Zmenili farbu?“ Zhao Yunlan sa k nemu s úškrnom otočil. „Vieš prečo?“
Nováčik pokrútil hlavou a Zhao Yunlan žartovným tónom pokračoval: „Duchovia majú radi červenú farbu. Táto budova má zlú energiu a je teda možné, že niečo zlovoľné číha okolo a zahráva sa s nami…“
     Guo Changcheng zbledol a znova sa pozrel na hodinky. Tentokrát tam uvidel obraz staršej trochu zaoblenej ženy oblečenej v čiernom, ktorá na neho civela s prázdnym výrazom v očiach. Zhao Yunlan sa zasmial nad jeho vystrašeným pohľadom a stlačil na hodinkách malé tlačidlo. Ciferník zaplnila hmla a červená farba zmizla. Hodinky boli zas normálnymi náramkovými hodinkami. Ani stopy po červenej farbe a prízraku.
     „Nikdy si nevidel hodinky, ktoré menia farbu? Hlúpe dôverčivé decko,“ doberal si Guo Changchenga, ale potom sa rýchlo obrátil k Shen Weiovi.
     „Profesor Shen, vy ste vzdelaný človek. Vy neveríte v duchov, že?“
     Profesor si napravil okuliare, stále od neho odvracajúc pohľad, a pomaly odvetil: „Staré porekadlo hovorí, že múdri nikdy nehovoria o tom, čo je mimo tohto sveta. Nikto nevie, či duchovia skutočne existujú, takže nie je dôvod sa nimi zaoberať. Pokiaľ nie sme schopní v plnom rozsahu poznať svoje vlastné životy, prečo by sme sa mali zaoberať niečím, čo je mimo nás?“
     Hoci to bola odpoveď hodná múdreho človeka, nebola to odpoveď na priamu otázku. Zhao Yunlan si uvedomil, že z neho nevytiahne nič viac a zmenil náhle tému: „Vy učíte humanitné vedy, že?“
     „Áno. Učím čínštinu a tiež niekoľko voliteľných humanitných predmetov.“
     „Aha. Mimochodom, počul som od priateľov zo stavebného biznisu, že architektonický štýl, ako má tento vežiak, sa už nepoužíva pre obytné budovy. Je tu veľmi nepríjemná energia. Takmer žiadne prirodzené svetlo a určite aj problematická údržba.“ Ako rozprával, vytiahol z vrecka cigarety. „Je tu dovolené fajčiť?“
     Shen Wei sa zamračil. „Fajčenie je škodlivé. Ste ešte mladý a nemal by ste príliš veľa fajčiť.“
     Zhao Yunlan sa usmial, ale neodpovedal. Tvár mu zahalil cigaretový dym. Na tieň, ktorý vrhal profesor Shen, spadlo trochu popola.
     Zhao Yunlan pozrel na zem, odfúkol dym a poznamenal: „Moja práca je náročná a plná stresov. Vyžaduje veľa nadčasov. Takže je pochopiteľné, že mám aj zopár zlozvykov, ktorých sa neviem zbaviť.“
     Shen Wei vyzeral, že chce niečo povedať, ale nakoniec sa len zamračil a náhle zmeniť tému rozhovoru. „Pôvodný školský areál používa už len niekoľko fakúlt. Aj v tejto budove je obsadených len niekoľko poschodí. Zvyšok je prázdny. Už sme skoro tam. Hneď za tamtým rohom.“
     Kým vnútorná strana chodby bola oblá, sama budova bola takmer pravouhlá, čo dávalo vnútornému usporiadaniu poschodí celkom bizarný vzhľad. Úzke a kľukaté chodby boli neprehľadné a ľudia sa v nich iste poľahky zrážali.
     Shen Wei šiel prvý, za ním Zhao Yunlan držiac kocúra a ako posledný šiel Guo Changcheng. Ako sa blížili k spomenutému rohu, Guo Changchenga zachvátil neodbytný pocit, že z tmavého kúta niečo na nich vyskočí. A naozaj. Niečo sa tam hýbalo. Z tmy sa zrazu vynoril neurčitý tvar, ale ako naň zízal, uvedomil si, že sa pozerá na niečo známe. Bola to ruka!