Nováčik

Bulvár svetla 4

     Nočná obloha 15. júla lunárneho kalendára bola zamračená a všetko pod ňou pôsobilo ponuro.
     Nočné tvory, malé či väčšie, už našli útočište v hniezdach a norách. Široký bulvár Dračieho mesta prikrývalo strašidelné ticho. Iba slabé nepravidelné bzučanie hmyzu, nepolapiteľné a zmätené, zvyšovalo pocit očakávania čohosi neznámeho. Bolo veľmi skoré ráno, vlastne o pol tretej to ešte bola noc. Vlhký a lepkavý vzduch bol presýtený padajúcou rosou. Možno to spôsoboval vietor mätúci zmysly podivnými tieňmi v tmavých zákutiach a kútoch, ale akoby čosi neviditeľné bolo na stráži a pozorne sledovalo náhodných chodcov.
     V tomto nezvyčajnom čase sa k Bulváru Svetla 4 veľmi zdráhavo približoval ustráchaný mladík zvierajúc v dlaniach akýsi papier. Guo Changcheng sa neustále obzeral za každým tieňom vyvolaným poryvom vetra. Celý jeho výzor, postoj, neistá chôdza prezrádzali bojazlivého introverta. Vo svojom krátkom živote ešte nič poriadne nedosiahol. Jeho rodičia zomreli, keď bol dieťa. Mal šťastie, že sa o neho postarali jeho dve tety a podporovali ho až do ukončenia vysokej školy. Mal síce vysokoškolské vzdelanie, ale jeho ambície neboli vôbec vysoké. Kvôli podpriemerným výsledkom získal diplom z nie práve prestížnej univerzity len s odretými ušami. Hoci bol teraz dospelým mužom, stále nedokázal prekonať zakorenený strach otvoriť ústa pred cudzími ľuďmi. Samozrejme s týmito vlastnosťami bolo pre neho až nemožné nájsť si prácu a prvý rok po ukončení školy sa len bezcieľne ponevieral. Nakoniec ho vyslobodil jeho strýko. Bolo mu ponúknuté významné miesto na Ministerstve verejnej bezpečnosti a vďaka novým kontaktom sa mu podarilo získať prácu pre svojho nešikovného synovca. Guo Changcheng mal o náplni práce veľmi jednoduchú predstavu. Pohodlný pracovný čas od deviatej do piatej. Pripravovať čaj pre dôležitých ľudí a hrať solitaire vždy, ako bude mať príležitosť.
     Avšak jeho predstavy sa mali veľmi rýchlo rozplynúť ako dym nad hrncom. Keď dostal ten zvláštny povolávací list, bol presvedčený, že došlo k omylu. V liste stálo veľkými červenými písmenami:

„Dobrý deň Guo Changheng,
oznamujeme Vám, že sme Vás prijali na oddelenie Jednotky špeciálneho vyšetrovania na pozíciu štátneho úradníka s nadpriemerným platovým zaradením. Náplňou Vašej práce bude služba obyvateľom mesta. Dúfame, že budete pracovať tvrdo, s vášňou a ambíciou pre dobro nášho národa a spoločnosti.
Hláste sa s týmto listom a Vašou ID kartou dňa 31. augusta o 2:30 hod. (15. júla lunárneho kalendára) na adrese Oddelenia ľudských zdrojov, Bulvár Svetla 4.
V mene všetkých zamestnancov si Vás dovoľujeme privítať ako nášho nového člena tímu.
Ministerstvo verejnej bezpečnosti republiky Čína
Jednotka špeciálneho vyšetrovania“

     Každý iný človek by okamžite považoval čas stretnutia za preklep alebo aspoň za nie celkom jasné určenie času a pravdepodobne by si to čo najskôr overil telefonicky. Avšak Guo Changcheng, ako typický nesocializovaný čudák, trpel zvláštnou fóbiou z telefonovania. Už len predstava, že by mal niekam zavolať ho oberala o spánok. Takže to neurobil ani teraz.
     Aby mohol prísť na schôdzku v správny čas, vymyslel si geniálny plán. Jeho smiešna genialita spočívala v tom, že sa rozhodol prebdieť noc, aby stihol schôdzku o pol tretej ráno. Ak by tam nikto nebol, tak by si podriemal v neďalekom MacDonalde a vrátil by sa o pol tretej poobede. Podľa jeho logiky jeden z tých termínov musel byť správny.
     Keďže metro v noci nefungovalo, musel sa odviesť svojim autom. Bojujúc s navigáciou nakoniec dorazil do cieľa svojej cesty. Bulvár Svetla 4 bolo skryté a slabo osvetlené nádvorie. Chvíľu váhal, či je na správnom mieste, ale napokon zapol svetlo na svojom mobilnom telefóne a pod výhonkom japonského brečtanu našiel hľadané číslo budovy. Pod ceduľkou s číslom bola malá kamenná tabuľa s nápisom „Jednotka špeciálneho vyšetrovania“ a pod ňou emblém Ministerstva verejnej bezpečnosti. Nádvorie bolo plné rozkvitnutej vegetácie. Parkovisko lemoval malý hájik japonských pagodových stromov. Medzi stromami viedla úzka cestička k neveľkej recepcii vedľa starej úradníckej budovy.
     V osvetlenej recepcii bolo vidno uniformovanú osobu, ktorá práve čítala noviny. Tvár mala zatienenú šiltovkou.
     Guo Changcheng, celý spotený od nervozity, sa hlboko nadýchol a v svojej naivite mu ani nenapadlo sa začudovať, prečo je recepcia otvorená.
     „Hlásim sa do práce, Tu je môj povolávací list. Hlásim sa do práce. Tu je môj povolávací list. Hlásim sa do práce, Tu je môj povolávací list.“
     Strnulo odrecitoval slová, ktoré sa dopredu naučil naspamäť. Podobne ako dieťa, ktoré sa pripravuje na skúšku v škole. Zozbierajúc všetku svoju odvahu nakoniec zaklopal na okno recepcie a nezrozumiteľne zamrmlal
znova: „Hlásim sa do práce, Tu je môj povolávací list.“
     „Čože?“ ozval sa zmätene recepčný stredného veku.
     Tvár Guo Changchenga pokryla purpurová červeň a v očiach sa mu zaleskli slzy. Ako mohol skaziť tak jednoduchú vetu? Našťastie recepčný zbadal list a došlo mu, kvôli čomu tu tento mladý muž je.
     „Oh! Tak ty si nováčik? Ako ťa mám volať? Aha vidím, Guo, že? Nemali sme tu nováčika už pekných pár rokov. Tak ako? Predpokladám, že nebolo ľahké nájsť toto miesto, že?“
     Guo Changcheng s úľavou prikývol. Mal rád priateľských ľudí. Boli zvyčajne prirodzenými rozprávačmi a on mohol zostať pasívnym poslucháčom.
     „Toto je tvoj prvý deň, že? Máš šťastie, túto noc je tu aj náš šéf. Poď, predstavím ťa ostatným.“
     Stuhol. O takéto šťastie skutočne nestál. Mal panický strach z ľudí, ktorí mali vysoké postavenie a moc. Keď bol malý, vždy keď stretol učiteľa, krčil sa od strachu a v prípade riaditeľa vždy radšej vzal nohy na ramená a bežal ako o život. Stretnúť policajta bolo pre neho niečo tak strašné ako pre myš stretnutie s mačkou. Zoznámiť sa so šéfom? To radšej stretnúť duchov.
     Práve v tomto okamihu z nízkej kancelárskej budovy vykročil ráznym krokom mladý muž. Ruky mal hlboko zaborené vo vreckách, v ústach cigareta. Muž bol vysoký a štíhly, s rovným držaním ramien. Mal výrazné obočie, prenikavé hlboké oči a vysoko posadený rovný nos. Bol to skutočne krásny exemplár napriek zachmúrenému výrazu tváre. Zamračený pohľad, rýchla chôdza a celý jeho zjav vyjadroval jednoznačne „Je jedno kto si, prac sa mi z cesty.“
     Guo Changcheng sa zbadal, ako uchvátene zíza do krásnych, ale cynických očí. Mladý muž mal evidentne zlú náladu. Avšak prekvapivo, keď zbadal, že niekto stojí pri dverách, okamžite zastavil a v zlomku sekundy vyčaroval na tvári úprimný a srdečný úsmev. S úsmevom sa objavili jamky na lícach a kútiky úst sa zdvihli, pričom v nich aj naďalej držal cigaretu. V prižmúrených očiam zaiskril náznak sympatického darebáctva.
     „Aha, spomeň čerta a čert sa zjaví. Chlapče, poď sa zoznámiť so šéfom.“ Recepčný postrčil Guo Changchenga, ktorého myseľ práve prestala normálne fungovať, takže zakopol a takmer spadol.
     „Kapitán Zhao, máme tu dnes nováčika.“
     „Ahoj, vitaj u nás,“ kapitán Zhao srdečne zdvihol ruku na pozdrav.
     Takmer paralyzovaný nováčik sa pokúsil rýchlo utrieť spotené ruky a v rozpakoch zdvihol nesprávnu ruku. Rýchlo ju stiahol späť, stopy potu z nervy drásajúceho zážitku maľovali mokré mapy na jeho tričku. Jeho šéf vyrazil potlačovaný smiech a úplne prirodzene zdvihol natiahnutú ruku a potľapkal ho po ramene.
     „Nemusíš mať obavy. Naši kolegovia sú milí a priateľskí. Keďže si tu prvý deň, mal by som ťa uviesť, ale ako vidíš, ponáhľam sa. Všetci sme extrémne zaneprázdnení. Prosím, neber to, že ťa nechávam len tak. Neskôr ti zorganizujeme uvítaciu párty. Ale, teraz nie je vhodný čas… hm ako to spraviť? Tuná starý Wu ťa zavedie k Wang Zheng, našej manažérke ľudských zdrojov. Pomôže ti so vstupnými procedúrami. Potom môžeš ísť domov a odpočinúť si. Vrátiš sa zajtra ráno. Môže to tak byť?“ Guo Changcheng nervózne prikývol.
     Bolo pozoruhodné, že bez ohľadu na to, ako naliehavo sa kapitán Zhao len krátko predtým hnal za niečím dôležitým, teraz tu pokojne stál a rozprával sa s nováčikom.
     „Prepáč, ale už musím bežať. Ak budeš čokoľvek potrebovať, prediskutujeme to hneď, ako sa vrátim. Nehanbi sa. Už si členom našej rodiny. A prepáč ten dnešok.“
     Ospravedlňujúco sa usmial, pokynul smerom k recepčnému Wu a náhlivo odišiel.
     Bolo jasné, že Wu je veľký obdivovateľ svojho šéfa. Tých pár bezvýznamných formálnych slov mu spravilo okamžite náladu. Postrčil Guo Changchenga dovnútra hundrajúc popod nos: „Náš šéf je mladý, schopný, dobrej povahy. Ku každému je vždy priateľský a srdečný.“
     Guo Changcheng sa ešte spamätával z hororového zážitku a počúval recepčného Wu len na pol ucha. Keďže mal hrôzu z priameho očného kontaktu, nemohol vidieť, že jeho tvár je biela ako stena, jeho pery sú krvavo červené a namiesto úst sa mu tiahne od ucha k uchu úškľabok bez jazyka.
     Recepčný Wu uviedol Guo Changchenga do kancelárie bzučiacej hektickou vravou ľudí zaneprázdnených horúčkovitou činnosťou. Mladíkovi až teraz svitlo, že niečo tu nie je úplne v poriadku. Prečo títo ľudia vrátane recepčného pracujú počas noci?
     „Žiadny strach,“ upokojoval ho Wu. „Ty budeš pracovať predovšetkým počas dňa. Nadčasy sú vyžadované zriedkakedy a len vtedy, keď ide o naozaj veľké prípady. To len teraz v júli máme viac náročnejších dní, ale nemusíš sa obávať. Nadčasy sú platené trojnásobne a na konci každého mesiaca dostaneš odmenu vo forme bonusu.“
     Úplne stratenému mladíkovi nešli do hlavy slová „to len teraz v júli máme viac hektických dní.“ Nebodaj si kriminálnici vyberajú pre svoje zločiny práve tieto dni? A tiež sa riadia lunárnym kalendárom? Keďže nechcel vyzerať hlúpo, tak si radšej nechal tieto znepokojujúce otázky pre seba a len bezhlasno prikývol.
     Wu pokračoval: „Ja zvyčajne pracujem v noci. Počas dňa je v recepcii kolega. Nuž zdá sa, že sa nebudeme vídavať príliš často. Ty si čerstvý absolvent, že? Z ktorej univerzity? A čo si študoval?“
     Guo Changcheng zahanbene prezradil svoje akademické vzdelanie. Nebolo sa čím chváliť. „Učenie mi moc nejde…“
     „Dobre, ale napriek tomu máš vysokoškolský diplom! Mám rád vzdelaných mladých ľudí. Ja sám som nemal možnosť študovať. Keď som bol mladý, moja rodina bola chudobná a nemohol som sa dostať k poriadnemu štúdiu. Keď som mal sedem, osem rokov, bol som veľmi krátko v súkromnej škole. Ale po toľkých rokoch som už zabudol skoro všetko. Teraz viem ledva prečítať noviny!“
     Čože? Súkromná škola? Ďalšia zvláštnosť, ale Guo Changcheng sa opäť bál, že bude vyzerať hlúpo a zostal ticho.
     „Oh, tu sme!“ zvolal Wu naradostene.
     Guo Changcheng zdvihol hlavu a zrak mu padol na dvere s obrovskou tabuľou „Oddelenie ľudských zdrojov“. Červené písmená žiarili na bielom podklade. Bola to veľmi zvláštna červená. Prečo mu pripadala tak čudná a podozrivá? Zrazu si uvedomil, že mu pripomína zaschnutú krv.
     Wu zaklopal a veľmi jemný ženský hlas odpovedal: „Už idem.“
     Hlas prichádzal akoby z veľkej diaľky a zdalo sa, že sa ľahučko vznáša popri ušiach. Guo Changcheng sa striasol, keď zacítil ako mu chrbticou prešla chladná vlna.
     „Prepáč Guo, že sme ťa pozvali práve v tento čas, ale ako sám vidíš, Wang Zheng je presne ako ja. My môžeme pracovať iba nočné služby, takže vstupné procedúry musia byť vykonané v tomto čase.“
     … Čože! Čo to presne znamená „pracovať len nočné služby“?
     Guo Changchengov nedobrý pocit ešte viac vzrástol. Ďalšia mrazivá vlna mu prenikla až do kostí. Trasúc sa strachom konečne zdvihol zrak a stuhol hrôzou, keď zbadal okoloidúceho uniformovaného zamestnanca, ktorý sa rýchlo vznášal chodbou. On… on on on on on nemá nohy!!! zaburácalo v jeho zdesenej hlave.
     V tomto momente sa za škrípavého zvuku otvorili dvere a objavila sa v nich mladá žena v biely šatách a takmer nepozemským hlasom sa spýtala: „Doniesol si povolávací list a svoju ID kartu?“
     Z dverí za ňou zavial chladný vzduch a srdce Guo Changchenga sa náhle zastavilo v snahe vyskočiť von z hrude. Opantaný hrôzou pochopil, že ak neotvorí ústa, už nikdy v živote nebude schopný povedať čo i len slovo. So zadržaným dychom pomaly zdvíhal hlavu zízajúc na jej čisto biele šaty a zrak sa mu zastavil na úrovni odhaleného krku mladej ženy. Hneď na to mu z úst vyšiel neurčitý chrapot, sánku otvoril dokorán v bezhlasnom výkriku. Urobil náhly krok dozadu, oči vypúlené, údy skamenené akoby jeho telo nebolo viac jeho telom. Okolo jej krku totiž uvidel červenú linku. Nebol to náhrdelník! Jej štíhly krk špatila jazva hlboko pretínajúca pokožku a… a tesné nepekné stehy, ktorými bola hlava prišitá k telu!
     Zozadu mu siahla na rameno ľadová ruka a recepčný Wu sa ustarane spýtal: „Guo chlapče, si v poriadku?“
     Guo Changcheng sa obrátil a konečne zbadal neľudskú tvár starého Wu. 

     Stretnúť šéfa? To radšej stretnúť duchov.
     Bolo jasné, že božie mlyny zaúradovali neuveriteľne rýchlo. O dve sekundy neskôr sa Guo Changcheng nehlučne sklátil v milosrdných mdlobách.
     Strýko mu našiel skutočne mimoriadnu prácu.