Láska zdolá všetko – aj protivenstvá Tadeáša
Labužnícky sa opierala o slnkom zohriate drevo operadla. Vetrík sa pohrával s ľahkou látkou na jej opálenom tele. Vlasy uväznené pod slameným klobúkom mohli len ticho závidieť niekoľkým prameňom láskajúcich šiju svojej majiteľky.
Zadívala sa do diaľky na striebrom zaliatu hladinu jazera. Balaton. Vždy sem túžila zájsť. Ale život je raz taký. Taký, aký si vyberieme! Práca na gazdovstve je ťažká a nepočká. Musí byť vykonaná každý deň. Stále dokola – či prší, či sneží alebo páli slnko. Hydina, ovce, ani pes Dunčo nepočkajú, kým si ona bude niekde lietať, niekde odpočívať.
„Lietala si dosť, keď si bola mladá a naivná,“ odfrkla si v duchu. Plná nadšenia a radosti v naivite mladosti roztvorila krídla a… a narazila. Zranila sa. Teraz cítila nesmiernu vďaku za dar, ktorý jej takmer spadol z neba. Vďačná bola aj za toho zachmúreného hromotĺka Tadeáša, ktorý ju ochraňoval a hlavne jej pomáhal s ťažkými prácami. Mnohé sa od neho naučila o hospodárení.
Jozef to s ním vôbec nemal ľahké. Uškrnula sa pri tejto spomienke, ale tiež ju zalial hrejivý pocit šťastia. Nedal sa odstrašiť ťažkou prácou ani nepohodlím vidieckeho života. Ukázal, že je chlap. Nielen Tadeášovi, ale hlavne jej. Že je chlap, ktorý sa nebojí zabojovať o svoju lásku.
Siahla po pohári s drinkom. Usmiala sa. Lístočky mäty privolali obraz divokého záhonu, ktorý bujnel pri zadnom plote záhrady nad vodnou stružkou. Spomienka na mätový záhon prežiarený raňajšími zorami, ktoré farbia nebo nad vzdialenými kopcami, vyvolala radostnú iskru v očiach. Ten svet bol jej kotva. Našla tam seba. A osud jej tam zavial šťastie, ktoré už nečakala.
S láskou v očiach sa pozrela na susedné lehátko, kde driemal Jozef. Jej Jozef. Obdaril ju láskou. Inou ako vtedy dávno, keď stratila seba. Obdivovala na ňom jeho priamosť a cieľavedomosť. Plnými dúškami užívala jeho podporujúcu prítomnosť. Bol to zásah osudu, že ho vtedy našla strateného na tej vidieckej ceste? Hm, ale zas… či to azda nebolo naopak? Že našiel on ju? Pobavene sa hrala so slovami a skúmala ich význam. Alebo našla seba, aby mohol on nájsť ju?
Usrkla si z nápoja a pohľadom pohladila jeho zvlnené vlasy padajúce do čela a odhalenú hruď, o ktorú sa tak rada opierala. Poslala spiacemu mužovi vzdušný bozk. Potom obrátila pohľad znova na zľahka rozčerenú hladinu a oddala sa pokoju letného dňa.
*** *** ***
Poviedka vznikla v rámci kurzu Psací návyk Letní edice s Martinou Heš ako voľné pokračovanie príbehu Traja stopári.
Obrázok som si požičala od Martina a tá z pixabay.com 🙂
Žiaden komentár, buďte prvý.