Prívesok a hviezdy
Lívia pozerala so záujmom na prívesok, ktorý mala na sebe žena vo dverách. Nemohla uveriť, na čo sa díva. To je určite len náhoda.
„Želáte si?“ spýtala sa jej.
„Prepáčte, že som vás tak prepadla. Podľa informácií, ktoré sa mi podarilo získať, tu kedysi býval Tomáš Jánsky. Volám sa Zora Evans,“ predstavila sa neznáma s jemným cudzím prízvukom.
„Tomáš Jánsky?!“ zvolala Lívia šokovane. „Nepomýlili ste sa?“
„Nie, nie. Viete, snažím sa vyplniť želanie svojej babičky. Kedysi, keď bola ešte veľmi mladá, tu chodila do školy. Jej rodičia pracovali v cirkuse.“
„Zora… Zorka… Voláte sa po svoje babke?“ nechcela tomu uveriť. Slzy sa jej vhrnuli do očí. Zakoktala sa: „Va…vaša babka je Zo…Zorka, Zorka? Akrobatka, ktorá sa chcela dotknúť hviezd?“
Nemohla tomu uveriť.
Ten prívesok. Samozrejme, že ho spoznala.
Ustúpila do dverí a pokynula žene, aby vstúpila dnu.
„Dáte si kávu?“ spýtala sa jej a keď žena prikývla, odišla do kuchyne. Lívia si potrebovala vyčistiť hlavu. To je neuveriteľné! Ako je toto možné?
Keď sa vrátila a položila šálku čiernej kávy pred návštevníčku, tá sa nezdržala a hneď sa s nádejou v hlase spýtala: „Poznali ste ho, že? Žije ešte?“
Lívia stisla pery, trochu krivo sa usmiala. Potom ukázala prstom na prívesok, ktorý mala žena zavesený na krku.
„Ten prívesok… ten máte od nej?“
Žena sa pozrela na hruď a chytila prívesok do ruky. S úsmevom prikývla.
„Dala mi ho niekoľko dní predtým ako odišla,“ zvraštila obočie a v očiach sa jej zaleskli slzy, „a porozprávala mi príbeh o Tomášovi. Hoci veľmi chcela, nemohla sa k nemu vrátiť.“
Chvíľu mlčali a žena pokračovala: „Je to dlhý príbeh. A vy ste? Poznáte ten prívesok, tak musíte poznať aj Tomáša. Kde je?“
Lívia sa postavila a vyzrela z okna.
Chvíľu zamyslene mlčala a potom spoza záňadria vytiahla striebornú retiazku. Na nej sa hompáľal úplne identický prívesok.
„Dedko mi ho dal, keď umieral. Vždy nám rozprával príbehy a najradšej sme mali príbeh o Zorke. Dievčati, ktoré sa chcelo dotknúť hviezd. Ako deti sme sa na ňom smiali a až neskôr som pochopila, že…“ pozrela žene do očí, „že nám rozprával o svojej láske. Láske, ktorá odišla k hviezdam a nikdy sa nevrátila.“
„Nemohla sa,“ hlesla potichu Zorka mladšia.
Lívia sa usmiala a usrkla si z chladnúcej kávy.
„Veľmi by sa potešil, ale možno sú už teraz spolu… niekde. Vo hviezdach.“
*** *** ***
Príbeh vznikol počas 21 dňového písacieho návyku.
Žiaden komentár, buďte prvý.