009

Prepad v noci

     Chen Gong sa spýtal: “Prečo nie?”
     „Videl som, ako reagovali, keď si sa k nim snažil priblížiť,“ poznamenal Shen Qiao, „a aj ako ťa ignorovali. Naviac, keď sme vstúpili, nepovedali ani slovo. Buď sú veľmi opatrní alebo s nami nechcú mať nič. Nech je to čokoľvek, obávam sa, že tvoja snaha je zbytočná.”
     Chen Gonga to nepotešilo, ale musel uznať, že Shen Qiao má pravdu. “Humph! Viem, že všetci títo ľudia sa na ľudí z nižších vrstiev, ako som ja, pozerajú zvrchu. Ale príde deň, keď aj ja budem šliapať po všetkých ostatných a prinútim ich klaňať sa predo mnou!”
     Shen Qiao vedel, že Chen Gongov postoj vychádza z jeho doterajších skúseností, a nedá sa napraviť len niekoľkými slovami. Preto sa ho prestal snažiť prehovoriť.
     Jedlo Chuyun chrámu bolo rovnako jednoduché ako chrám samotný. Miska bielej ryžovej kaše a niekoľko príloh. Avšak chutili celkom dobre.
     Shen Qiao jedol pomaly, ale Chen Gong bol s jedlom rýchlo hotový. Nepodarilo sa mu nadviazať reč s ľuďmi Liuhe cechu, a tak mal zlú náladu. Keď narýchlo do seba vhodil niekoľko súst, vrátil sa do spoločnej spálne.
     Krátko po jeho odchode prišli na večeru aj ďalší dvaja ľudia, ktorí zotrvávali v chráme.
     Hoci Shen Qiao už dokázal vnímať trochu svetla, ešte stále nedokázal vidieť veci jasne. Keď sa díval dlhšie, začali ho páliť, preto ich mal väčšinu času zatvorené. Otvoril ich len keď musel.
     V tejto chvíli nejasne vnímal štyri rozmazané postavy – dve z nich boli podľa šiat zrejme ženy. Posadili sa k ďalšiemu dlhému stolu.
     Shen Qiao vnímal napätie, ktoré viselo vo vzduchu. Hádal, že Liuhe cech zrejme preváža niečo veľmi dôležité, takže štyria muži nemohli jesť naraz. Dvaja museli zostať v spálni na stráži. A tieto dve ženy boli pocestné, ktoré si požičali izbu tých dvoch mníchov.
     Shen Qiao si hľadel svojho. Keď dojedol kašu, siahol po bambusovej palici vedľa seba.
     Bum! Bambusová palica skĺzla na stranu a spadla na zem. Shen Qiao sa mierne zamračil. Jeho ruka sa palice ešte nedotkla, takže nebolo možné, aby spadla len tak.
     “Náhodou som do nej narazila,“ ozval sa jemný ženský hlas. „Prosím vás, prepáčte mi to pane.“ Zohla sa, zdvihla palicu a podala ju Shen Qiaovi.
     “Nič sa nestalo,” Shen Qiao si vzal palicu a hlavou kývol jej smerom.
     Keď vstával k odchodu, žena pokračovala: “Náhoda chcela, aby sme sa stretli. Môžem vedieť vaše ctené meno?“
     “Volám sa Shen.”
     “Pán Shen, plánujete ísť do mesta?”
     “Áno.”
     “V meste je veľa krčiem a hostincov, prečo ste si vybrali toto ošumelé miesto namiesto nejakého vhodného ubytovania v meste?“
     Očividne zisťovala kto je Shen Qiao zač. Keby bol niekým iným, pravdepodobne by odvetil nejak takto: “Nenocujete tu aj vy? Kto vám dal právo strkať nos do vecí iných ľudí?”
     Ale Shen Qiao bol muž miernej povahy a preto odpovedal po pravde: “Nemáme dosť peňazí a ubytovanie v meste je drahé. Chceme počkať do rána a až potom ísť do mesta. Takto tam nemusíme zostať cez noc.“
     Jeho hlas znel priateľsky a celkovo vyvolával u iných ľudí dobrý pocit – a to napriek jeho ošúchaným šatám. Takisto sa nedalo nevidieť, že je iný ako Chen Gong.
     Títo dvaja ľudia cestovali spolu, hoci boli úplne nekompatibilní. To nevyhnutne vzbudzovalo podozrenie.
     Preto tie otázky. Naviac boli len obyčajnými ľuďmi túlajúcimi sa svetom bez najmenších znalostí bojových umení.
     Jeho odpoveď bola rozumná a žena v nej nenašla ani náznak niečoho nenáležitého. Srdečne sa ospravedlnila: “Prosím, odpusťte mi moju opovážlivosť. Volám sa Yun, plným menom Yun Fuyi.”
     Shen Qiao prikývol: “Prosím, vychutnajte si svoje jedlo, pani Yun. Dovoľte mi odísť.”
     “Dávajte si pozor pane.”
     Shen Qiao pomaly vykročil ohmatávajúc si cestu k dverám palicou.
     Yun Fuyi sa za ním dívala so zvrašteným obočím, ale už nepovedala nič.
     Hu Yu, ktorý sedel vedľa nej, nadhodil: “Obávam sa, že nie je náhoda, že sa tu títo dvaja objavili práve v tomto čase. O toho druhého nejde, ale ten Shen – môže vyzerať ako slepec, ale prečo by sa tu potuloval slepý muž? Možno je tu kvôli nášmu nákladu.“
     Jeho dvojča, Hu Yan, naňho vyvalil oči: “Keď to vidíš ty, myslíš, že zástupkyňa veliteľa nie?”
     Yun Fuyi poznamenala: “Práve som ho testovala. Nemá žiadnu vnútornú energiu a nepozná ani moje meno. Nezdá sa, že by niečo predstieral. Každopádne počas noci musíme byť ostražití. Myslela som si, že bude bezpečnejšie nevstupovať do mesta a vzbudzovať pozornosť, ale nakoniec ani tento spôsob nemusí byť efektívny.“
     Hu Yu sa spýtal: “Čo za poklad to prevážame? Odkedy sme vyrazili na cestu, už nás napadli dve tlupy zlodejov. Tí druhí boli dokonca mocnejší ako prví. A na juh do Jiankagu máme pred sebou ešte dlhú cestu. Bojím sa, aby sa niečo nestalo prevážanému tovaru. Stratiť ho by bola maličkosť, ale strata povesti Liuhe cechu by bola riadna rana.“
     Hoci ich čo do počtu nebolo veľa, ale boli elitou cechu Liuhe. Už to, že aj Yun Fuyi, zástupkyňa vodcu, sa tejto akcie zúčastnila osobne, hovorilo za veľa. Sila ich skupiny bola nepopierateľná.
     Aj napriek tomu sa neodvážili poľaviť v ostražitosti.
     Yun Fuyi pokrútila hlavou: “Vodca vydal striktný rozkaz doručiť zásielku do Jiankangu nech sa deje čo sa deje. Poslal správu, že je na ceste do provincie Luo a tam nás počká. Odtiaľ budeme pokračovať na juh spolu.“
     Keď Hu Yan aj Hu Yu počuli, že ich vodca nie je ďaleko, veľmi sa potešili. Pokračovali v diskusii a snažili sa uhádnuť, čo je v tých dvoch debnách, ktoré boli pre cech tak dôležité.
     Pôsobnosť cechu Liuhe siahala pozdĺž celej severnej a južnej strany rieky Yangtze. Prepravovali tovar po celom toku rieky intenzívne už mnoho rokov. Medzi obchodné transakcie patrili aj transporty pokladov z cisárskeho paláca, ale ani tomuto druhu nákladu nikdy neprikladali vyšší predstavitelia až takú veľkú dôležitosť.
     To, že ich osobne sprevádzala zástupkyňa vodcu a že sa k nim pridá aj samotný vodca – to sa stalo vôbec po prvý raz. Hu Yan a Hu Yu boli žiakmi sekty Dračej brány a tiež boli aj uznávanými bojovníkmi vo svete bojových umení. Avšak boli ešte veľmi mladí – dve skupiny lupičov za sebou nijako neznížili ich bojového ducha. Naopak, bratov to ešte viac vyburcovalo k tomu, aby čelili tejto výzve.
     Na rozdiel od nich Yun Fuyi ťažili obavy, hoci to nedala najavo. „V každom prípade,“ povedala, „musíme byť na stráži kým sa nestretneme s vodcom.“

…

     Noc.
     Na predmestí bolo tichšie ako v meste. Ticho bolo až trochu desivé.
     V maličkom chráme nebolo veľa zábavy a preto išli všetci spať skoro.
     Okrem bratov Hu Yana a Hu Yua, Shen Qiaoa a Chen Gonga tu boli aj dvaja správcovia cechu Lihue, ktorí svojimi bojovými schopnosťami prevyšovali bratov Hu. Takáto zostava bola v svete bojových umení pozoruhodná. Chen Gong o tomto svete vedel málo, ale bol si vedomý, že všetci títo ľudia majú veľkú silu.
     Skúšal všetky triky, ktoré mu len napadli, aby sa k nim dostal bližšie s nádejou, že sa tak dostane do cechu Liuhe. Napriek tomu, že sa snažil, nebolo to k ničomu. Jednoducho ho ignorovali. Dokonca sa správali k Shen Qiaovi o niečo zdvorilejšie ako k nemu.
     Po niekoľkých pokusoch Chen Gong znechutene svoje pokusy vzdal. Ležal na posteli a v mysli sa mu striedalo rozhorčenie s myšlienkou, že ešte nevyčerpal všetky možnosti. Bude k nim zajtra úprimný a povie im, že si neželá nič iné, len vstúpiť do cechu ako pomocník na všetky obslužné práce. Možno by ho potom prijali.
     Človeku sa prirodzene ťažko zaspáva, keď mu v hlave lieta spleť myšlienok. Chen Gong sa prehadzoval na posteli, keď zrazu zbadal, že niektorí muži cechu Liuhe vstali. Ich pohyby boli ľahké a rýchle. Hodili na seba plášte, obuli si topánky a v mihu zmizli. Zvedavý Chen Gong chcel vstať a tiež sa pozrieť, ale zrazu ho spoza chrbta pritlačila a zastavila nejaká ruka.
     Chen Gong sa vyľakane trhol, ale potom si uvedomil, že ten, kto ho tlačí dole je Shen Qiao.
     “Nechoď von. Zostaň tu,” prikázal mu Shen Qiao potichu.
     “Len trošinku pootvorím a nakuknem,“ namietol Chen Gong. „Nikam nepôjdem a nič nebudem robiť.“
     Ledva dokončil vetu, zvonku sa ozval krik a hluk boja.
     Chen Gonga sa naraz zmocnila nervozita aj vzrušenie. Náhle si uvedomil, že je o krok bližšie k vyfantazírovanému svetu bojového umenia. Sotva však otvoril dvere, končeky prstov mu zrazu znecitliveli. Dvere sa s hlasným rachotom roztvorili akoby sa do nich zvonku oprel hurikán.
     Chen Gong nestihol uhnúť. Vykríkol od bolesti a potácal sa preč od dverí. Zakopol o posteľ a jeho krik sa zmenil na jačanie.
     To však nebol koniec. V nasledujúcom okamihu ho niekto pevne chytil za krk!
     Ten človek ho zľahka nadvihol a Chen Gong sa ocitol vo vzduchu.
Chen Gongove oči sa rozšírili od hrôzy, ale nedokázal vydať vôbec žiadny zvuk. Kým s veľkými ťažkosťami konečne dopadol na svoje nohy, počul, ako sa niekto smeje: “Sanlang[1], čo blbneš? Na prvý pohľad je jasné, že tento chalan nevie nič o bojových umeniach. Nie je z cechu Liuhe. Nepotrebujeme ho.”
     “Čože? On nie je z Liuhe? Sakra! Nečudo, že sa mi ho podarilo chytiť tak ľahko! Vlastne som chytil zbytočný odpad!” Druhý muž zanadával a ešte viac zosilnil stisk na hrdle. Chen Gongovi spôsobil takú bolesť, až mu z očí začali tiecť slzy.
     “Je po všetkom! Zabijú ma!“
     S týmto uvedomení Chen Gonga zaplavila ľútosť, že neposlúchol Shen Qiaoa. Nemal trval na tom, že sa pôjde pozrieť. Mal radšej zostať potichu a  schovaný vo vnútri.
     Svet bojovníkov bol od neho stále ďaleko, ale smrť bola teraz naozaj blízko.
     Chen Gong zacítil v krku ostrú bolesť – znamenie, že mu čoskoro rozdrvia hrdlo.
     Avšak muž, ktorý ho chcel zabiť, nečakane vykríkol, pustil svoju obeť a ustúpil. Oslobodený Chen Gong klesol na kolená. Jeho ochabnuté telo otriasal záchvat neutíchajúceho kašľa.
     Keď sa Murong Xun chystal zabiť Chen Gonga, vedel, že v miestnosti je ešte ďalšia osoba, ale nebral ju vážne. Vôbec nečakal, že ten druhý muž bude mať odvahu zákerne zaútočiť práve teraz – práve keď už skoro dorazil toho chlapca.
     Bambusová palica bola ľahká ako pierko, bez jedinej stopy vnútornej qi. Murong Xun sa domnieval, že ju ľahko chytí. Avšak, ledva sa jej dotkol, zvláštnym spôsobom sa mu vyšmykla a smerovala k dôležitému akupunktúrnemu bodu na jeho chrbte.
     Murong Xun bol donútený Chen Gonga pustiť a uskočiť nabok.
     “Kto si?!” S prižmúrenými očami si premeral druhého muža.
     “Nepatríme do cechu Liuhe a nepatríme ani do sveta bojovníkov. Len sme tu náhodou zostali prenocovať. Nemáme do činenia ani s vašim sporom. Prosím, preukážte nám milosrdenstvo a nechajte nás ísť,“ povedal Shen Qiao.
     V prítmí noci nevidel, kde Murong Xun je. Mohol len približne odhadnúť, kde sa ten druhý nachádza a prosebne zopäl ruky tým smerom.
     Murong Xun v okamihu pochopil: “Si slepý!”

…

     V priebehu jednej noci sa malý chrám Chuyun stal centrom turbulentnej búrky.
     Hoci Yun Fuyi útok vopred očakávala, jeho rozsah však výrazne prekročil jej očakávania.
     S vlajúcimi rukávmi zaútočila úderom dlaňou, pričom súčasne ustúpila. Jej pohyby boli krásne a elegantné, s takmer nepozemskou gráciou. Náhodný pozorovateľ by mohol nadobudnúť dojem, že sa vznáša v tanci. Akurát sa v tej ladnosti pohybu rúk skrývala obrovská sila.
     Jeden jej protivník zavíril rukami, rukávy sa zamihali a rozvlnili, pričom s ľahkosťou odrazil Yun Fuyinin útok. Yun Fuyi zbadala, ako z tých rukávoch vykĺzli dve čepele tenučké ako vŕbové listy. Čepele sa zaleskli a hneď aj zmizli a spolu s nimi aj drvivá vlna vyslaná jej dlaňou.
     Tento protivník je strašný, uvedomila si Yun Fuyi.
     “Yun Fuyi, z oblakov padá jarný dážď kvetov, no šaty človeka zostávajú bez poškvrny[2]. Zaslúžiš si, aby ťa nazývali druhým vodcom cechu Liuhe. Neznalí ľudia tvrdia, že Yun Fuyi je žena, a teda je pravdepodobne iba bábkou. Obávam sa však, že nikdy nemali možnosť zažiť schopnosti zástupcu vodcu klanu Liuhe!”
     Spolu s týmito slovami sa k Yun Fuyi rútil tichý závan vzduchu.
     Zamračila sa. Pokoj, ktorý sa doteraz zračil na jej tvári, sa stratil. Zaútočila prudkou sériu úderov dlaní. Každý úder niesol energiu jej vnútornej qi mihotajúcej sa vo vzduchu v tvare lotosových kvetov. Spolu sa rútili dopredu s brutálnou ničivou silou.
     Až keď sa oba prúdy vzduchu zrazili, až vtedy si Yun Fuyi uvedomila, aká je vnútorná qi útočníka nepredvídateľná. Ostrá ako ihly, nepreniknuteľná, neposkytujúca ani škáru, cez ktorú by sa mohla dostať. Prerážala s istotou aj cez najmenšie štrbinky a keď sa jej dotkla dlane, studená vlna prenikala cez jej kožu, svaly, krv až do morku jej kostí.
     Nestihla ustúpiť. Útočník jej nedal čas na reakciu. Prvá vlna ešte nestačila odznieť a už sa k nej rútila ďalšia. Vlna za vlnou, ako keď stúpajú a padajú vlny rieky na jar. Prehrala toto kolo a Yun Fuyi zvážila radšej ustúp, hoci to znamenalo stratu pozície.
     Keď dosadla na zem, v hrudi už cítila stiesňujúcu bolesť a do hrdla sa jej tlačila pachuť krvi. Potlačila ju a spýtala akoby sa nič nestalo: “Kto ste, pane?”
     Keď útočník videl jej pokojnú reakciu, vydal zo seba zvuk prezrádzajúci prekvapenie, ale aj istý údiv a uznanie: “Je len málo ľudí v dynastii Qi, ktorí dokážu odolať útoku mojou dlaňou. Si naozaj veľmi schopná.”
     “Kto ste, pane?” spýtala sa Yun Fuyi sa ešte raz.
     Muž si arogantne zložil ruky za chrbát a uškľabil sa: “Ty a tvoji ľudia ste teraz na území Qi a snažíte sa čosi previesť cez hranicu. Nemal by tomu dvor Qi venovať trochu pozornosti? Pokiaľ ide o dnešnú záležitosť, ak cech Liuhe dobrovoľne zanechá prevážané predmety tu, nebudeme vám robiť problémy. Všetci budete môcť bezpečne opustiť územie Qi!”
     Keď spomenul cisársky dvor, Yun Fuyi cítila, ako je zovrelo srdce. Rýchlo sa spamätala: “Vy ste z Qi? Ty si Murong Qin?!”
     Po zničení dynastie Yan putoval klan Murong počas niekoľkých dynastií z miesta na miesto. Súčasný patriarcha klanu Murong, Murong Qin, ktorý zdôrazňoval svoj kráľovský pôvod, sa stal poskokom v Qi a slúžil cisárovi Gao Weiovi. Iba kvôli reputácii najlepšieho majstra bojových umení v Qi, mu ostatní v jeho prítomnosti preukazovali veľkú úctu a lichotili mu.
     Za iných okolností by s ním Yun Fuyi neváhala bojovať.
     Teraz však očividne prišiel pre náklad, ktorý prevážala a bol odhodlaný získať ho za každú cenu…
     “Kde je Liu Qingya a Shangguan Xingchen?!” spýtala sa svojich dvoch spoločníkov.
     Hu Yan a Hu Yu zarazene odvetili: „Správca Liu a aj správca Shangguan sú vo vedľajšej miestnosti a strážia zásielku. Žeby…”
     Yun Fuyi ostro povedala: “Nemyslela som si, že patriarcha klanu Murong, najlepší bojovník Qi, potrebuje ďalších mužov aby nás zákerne napadli zo zálohy. To bude smiechu, ak sa to dostane von!“
     Murong Qin sa uškrnul: “Zástupkyňa Yun sa tu ukázala osobne. Ako by som mohol byť tak drzý a prísť sám? Okrem toho tu dnes večer nie sme jediní… Ktorá krysa sa ešte skrýva v tme? Je čas ukázať sa!”

*** *** ***

[1] Sanlang nie je meno, ale oslovenie – tretí syn, tretí pán

[2] Dážď kvetov…: V origináli “云拂花雨不留衣”. Je to verš, v ktorom prvé tri znaky reprezentujú meno Yun Fuyi (云拂衣). Verš nie je len o jej mene, ale aj ako chvála ľahkosti jej bojového umenia.