Orión

Hviezdy, hory a Lenka

Láska na prvý pohľad

Tichú noc lesa zrazu prerušilo vŕzganie otvárajúcich sa dverí. Pruh svetla sa tlačil von spolu s veselou chasou. Budúci maturanti tu oslavovali a zapíjali zelené stužky nádejného vstupu do sveta dospelých.
     Bolo po polnoci a za veselého smiechu sa práve doberali áčkari a béčkari. Veľkoleposť temno zamatovej noci s miliardami lampášikov im boli úplne ukradnuté . Za neustáleho pokrikovania sa vybrala menšia skupinka hore miernym kopcom. Brodili sa v hlbokom snehu, pod ktorým sa skrývala lesná cestička. Na jej konci na nich čakala ich malá chatka, jedlo a pitie.
     „Tak to ešte riadne oslávte,“ kričali bujaro na svojich spolužiakov z áčky.
     „To sa báť nemusíte. Oslávime, oslávime…“ s vlnou smiechu sa k nim vracala odpoveď ako ozvena.
     Lenka sa usmievala a dívala sa pod nohy v slabom svetle baterky. Opatrne našľapovala do stôp spolužiaka pred sebou. Chasa okolo nej sa spočiatku veselo bavila, ale majestát noci začal čarovať a zamkýnať roztatárené mysle.
     „Pozrite,“ niekto náhle zvolal.
     „Kde, čo?“
     Čaro ticha sa v mihu rozpadlo. Svetlo bateriek sa nervózne roztancovalo.
     „Pozrite hore. Na nebo,“ zasmial sa ten niekto trochu výsmešne. „Zhasnite baterky!“
     Zakrátko sa všetko okolo nich kúpalo v čierno čiernej tme. Vysoko nad nimi sa jagala Mliečna dráha. Horské pásmo na opačnej strane údolia pôsobilo v jej slabej žiare ako vyštrbený hrebeň.
     „Ach!“ nevedomky vyhŕkla. Tesne nad vrcholcami stromov sa svojou oslnivou krásou skvelo súhvezdie. Akoby bolo jediné na celučičkom svete. Ostatné hviezdy úctivo ustupovali do úzadia.
     „To je…“ chcela dodať úžasné, keď spolužiak vedľa zareagoval: „To je Orión.“
     Prvé stretnutie s jagavým hviezdnym strelcom ju očarilo tak, že každú ďalšiu zimu ho vítala a kochala sa jeho studenou mĺkvou krásou. Až raz…

Hory dotýkajúce sa hviezd

     Lenka sa štverala po serpentínach hore do kopca. Kožuch mala rozopnutý, z hrdla jej visel uvoľnený šál. Líca jej horeli. Potila sa ako kôň, ale nepoľavovala.
     „Čo to bol za blbý nápad ísť do Tatier s lyžiarmi,“ šomrúc popod nos si spomínala, ako ju kolegovia presviedčali, aby s nimi oslávila Silvestra. Medzi nimi aj jedny hnedé oči. Uškrnula sa: „Tak ti treba! Oni sa bavia a ty?“ odfrkla si.
     Z času na čas zablúdila k zjazdovke. Vtedy sa držala sa na okraji pod ochranou lesa. Radšej padnúť do záveja ako sa vmotať do cesty náhliacim sa lyžiarom.
     „Ešte po tamtú zákrutu a idem späť,“ znova a znova sa unavene dušovala, keď sa blížila k ďalšiemu ohybu. Ale chodník, koťuha, ju opäť a opäť zlákal kráčať vyššie. Od jednej zákruty k druhej. Stromy redli a nahrádzala ich nízka kosodrevina. A potom sa to stalo. Keď zdolala ďalšiu métu, do očí jej vstúpila krása strmých štítov a hlbokých údolí.
     Bola šťastná. Pritiahla si k sebe tesnejšie kožuch, ktorý zvlhol jej vlastným potom a vybrala sa dole do údolia za priateľmi.

Hviezda splnených prianí

     O niekoľko hodín neskôr stála na vyvýšenine za chatou. Pásy svetla z okien kreslili vzory do blízkeho okolia. Za hranicou svetelných škvŕn bola tma ešte tmavšia. Bledá Severka žmurkala vysoko nad štítmi Tatier zahalených závojom noci.
     Otočila sa chrbtom k vysvietenej chate, aj k veselej zábave v jej útrobách. Ustúpila ešte viac do tmy smerom k zasneženému poľu. Pole skôr tušila ako videla. Krajina spala ľahostajná k ľudským zábavkám. Ešte nevedela, že o niekoľko chvíľ bude z tichého spánku násilne vytrhnutá výbuchmi bujarej radosti a šťastia. Šťastia z toho kratučkého okamihu, keď bradatý starý rok odovzdá vládu nad svetom novému roku. Jedna časová línia sa za výbuchov svetlíc prehupne do ďalšej. Nateraz neznámej, ale už tehotnej novými smelými predsavzatiami.
     Ale ten okamih ešte nenastal. Lenka si spolu s krajinou užívala čaro tichej samoty. Uprela pohľad na hviezdnu oblohu. V mori hviezd sa nevysoko nad obzorom vynímalo nádherné súhvezdie. Starý známy Orión.
     „Orión, naša sladká hviezda,“ sparodovala v mysli reklamu na čokoládovú dobrotu. Nie, nedívala sa na štylizovanú hviezdu. Dívala sa na lukostrelca, ktorý práve napína svoj obrovský luk. Akoby ožil. Len natiahnuť ruku a dotknúť sa tej mužnej bytosti.
     Dvere chaty ktosi otvoril a ticho bolo zaraz zaplašené hlučnou spoločnosťou.
„…šesť, päť, štyri…“ trochu pripité hlasy hlučne odpočítavali posledné sekundy roka.
     „Tu si,“ oslovil ju zrazu príjemný hlas. Spoznala ho. Patril k tým hnedým očiam. Postavil sa k nej a podával jej čašu so šampanským.
     „… dva, jedna, nula…“
     „Som tu,“ hanblivo sa na neho usmiala a prijala pohár.
     „Šťastný nový rok!“ zvýskli vysoké ženské hlasy, ktorým kontrovali o niečo hlbšie mužské. Okolo sa zaiskrili hviezdičky prskaviek. Akoby hviezdy z oblohy na chvíľu zavítali medzi veselú chasu. Ale len akoby. Tieto iskričky nijak nevyrušovali vzdialené hviezdy. V porovnaní s tým nekonečným priestorom boli tak malinké. Rovnako ako ľudia – tiež len drobné iskričky života v nedozernom vesmíre.
     Mládenec s hnedými očami cinkol svojim pohárom o ten jej.
     „Šťastný nový rok!“
     „Šťastný nový rok!“ šepla a upila si z bubliniek, ktoré sa na chvíľočku zajagali ako hviezdy. Sťaby niečím vedená zdvihla hlavu k vznešenosti Orióna. Nebo znenazdania naplnilo svetlo. Cez pás hviezdneho strelca sa prehnala ohnivá čiara padajúcej hviezdy.
     Bol to okamih kratší ako žmurknutie a predsa jasný ako prísľub šťastia. Orión jej poslal správu: „Buď šťastná!“
     A ona bola.

*** *** ***

Poviedka vznikla v rámci kurzu Povídkový nenávod s témou 2+1 s Martinou Heš.