Čakanka

A znova čakám

Magda sedela pri okne v rohu reštaurácie. Odtiaľ mala dobrý vyhlaď na vchod. Cítila sa neistá a opakovane si kládla otázku: “Prečo si súhlasila? Čo od tohto stretnutia očakávaš?”

Bola na seba nahnevaná. Nemala sem prísť. Naviac, ten človek zas meškal. Ako vždy.

Pamätala si z časov, ktoré jej pripadali tak vzdialene, akoby sa udiali v inom paralelnom vesmíre, že ho vždy čakala. A vždy mu odpustila neskorý príchod. Keď niekedy popustila hrádzu hnevu a pokúsila sa mu tento zlozvyk vytknúť, vždy ju dostal do pozície takmer hysterky. Veď o nič nejde. Že mešká 20 minút? 30 minúť? Vždy od nej chcel, aby chápala a prijala jeho voľné ponímanie času. A napokon, keď ho má rada, tak nebude z toho robiť vedu, že?

Áno, veď práve. Ľúbila ho a záležalo jej na ňom. Preto vždy ustúpila a aj hnev radšej potlačila. Potlačila nielen hnev, ale aj zlý, ublíženecký pocit nerešpektovania jej ponímania nielen času, ale ich vzájomného vzťahu.

„Ľúbil ma vôbec niekedy?” položila si otázku, keď niesla k ústam šálku už studenej kávy. Rovnakú ako mnohokrát. Rovnakú ako vtedy, keď do jazera tolerantnosti a pochopenie padol posledný kamienok a jazero sa vylialo.

Už sú to roky. Štyri? Tak nejako. Pochovala vtedy svoju zranenú lásku čo najhlbšie. Po čase si uvedomila, že tvár toho muža sa v jej pamäti rozostrela, stratila kontúry. Zabudla. Keby sa predsa len objavil, tak by ho ani nespoznala.

Náhle vstala a začala si obliekať kabát. Už nebude čakať. Z kabelky vytiahla peňaženku a práve chcela vykročil k pultu zaplatiť, keď k nej pristúpil nejaký muž.

“Ahoj, som rád, že si prišla.“

Keď na neho zmätene pozrela, dodal s úsmevom: „Rád ťa vidím.“

„Ale… ale… ja… kto… si. To si ty?“ vykoktala zmätene. Zoširoka sa na ňu usmial, ale ona úsmev neopätovala. Zamračila sa a rezolútne prehlásila: „Práve odchádzam.“

Poklepala prstom na neexistujúce hodinky na svojom zápästí. Cítila v sebe chlad a odmietanie. Už ju nezaujímalo, prečo ju po rokoch vyhľadal a dohodol si schôdzku. Nechcela ho znova spoznávať. Poznala ho vôbec vtedy? Uvedomila si, že vždy bol pre ňu záhadou. Cudzincom. Tak nech aj cudzincom zostane.

Už nikdy nechce byť čakankou.

*** *** *** 

Poznámka: Magde z Troch stopárov sa ozvala bolestná minulosť. Hm, uvidíme, kam sa príbeh rozbehne. 🙂