Šanghai

 

Po vstupe do hotelovej izby som nechala hnev prejsť cez seba a prijala som realitu, v ktorej som sa ocitla. Nuž nielen pre seba, ale aj pre Lydku, ktorá ma v takomto emočnom vytočení nepoznala. Pustila som totiž na voľno svojho vnútorného draka. Prepáč Lydka 😊

Cestovná kancelária, o ktorej som počula len superlatívy, zbierala od samého začiatku samé čierne body. Veľké ČIERNE BODY!

 

     Po vystúpení z lietadla sme prešli všetkými tými kontrolami, kde človek mohol nadobudnúť pocit, že práve on je ten, kto je hrozbou, ktorá nesmie prekročiť obranné valy. Jedným z takých bola pasová kontrola. Mladý muž v búdke obkolesený obrazovkami si vážne prezeral môj ešte stále nepoškvrnený pas. Dala som si ho vyhotoviť pred rokom, či dvoma, keď som zvažovala cestu za vzdelaním do Indie. Cestu som neuskutočnila a teda môj pas zostal panensky čistý. Sledovala som ho, ako obracia každú jednu stránku, ako ju študuje a ako (asi) hľadá to, čo tam nikdy nemohlo byť. Ale napokon usúdil, že nie som neznámou hrozbou. Ešte kuk do obrazovky, aby ma stroj identifikoval, že tá na fotke v pase a ja sme tá istá osoba. Potom otlačky všetkých prstíkov a chvála bohu… bola som prepustená a mohla v kročiť do tej veľkej krajiny.

     Našli sme si batožinu medzi inými poslušne krúžiacimi na pohyblivom páse vlniacom sa v priestore veľkej haly a ďalšie Hurá! Vyšli sme von do haly, kde nás mal čakať náš sprievodca. Vtedy mi ani na um neprišlo, že vlastne o ňom nevieme zhola nič. Ani ako vyzerá, ani ako sa volá a ani aký má telefón, mail či iný kontakt. To, že sme nemali žiadny kontakt, sa ukázalo ako jedna z dôležitých vecí, ktoré cestovná kancelária podcenila. Bolo to stretnutie na slepo. 

     A nič zlé som na tom nevidela. Verila som, že nás bude čakať a nebola som evidentne sama. Okrem mňa a Lydky mali všetci spolucestovatelia s touto cestovnou kanceláriou len tie najlepšie skúsenosti. A napokon cestovná kancelária mi niekoľkokrát túto skutočnosť potvrdila a aj šofér, ktorý nás viezol z Bratislavy na viedenské letisko, zduplikoval taktiež: „Na letisku vás bude čakať váš sprievodca s tabuľkou v ruke. Určite ho neprehliadnete.“

     No, určite… Prešli sme poslednými dvermi a pred nami sa vinulo ako na vojenskej prehliadke dlhé kovové zábradlie a za ním sa tlačilo množstvo ľudí. Rôzne tváre aziatov mi splývali v jednu. Európana som tam nedokázala nájsť. Nádej ešte neumierala, keďže som poriadne nevidela na oba konce toho špaliera ľudí čakajúcich na svojich klientov, rodinu, priateľov.

     Už som spomínala, že z Bratislavy sme na cestu vyrazili desiati. A desiati sme sa aj vynorili z útrob šanghajského letiska. Nikto nepribudol. Super skupina, pomyslela som si znova. Vyzeralo to na takmer rodinné stretnutie – aký to len úžasný bonus. Že? Ale o tom potom…

     Teraz bolo niečo po 6 hodine ráno šanghajského času a my sme sa zhrčili pri jednom stĺpe. Možno sme si predstavovali, že keď nejde Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi. Neprišla. Lepšie povedané, hora neprišla, ale prišiel niekto iný. Nataša aktívne prehľadala špalier a objavila v ňom malého Číňana stredného veku s listom papiera, na ktorom bolo perom napísane meno cestovnej kancelárie. Hm, šok.

     Lámavou angličtinou nás vyzval aby sme ho nasledovali von a tam sme znova čakali. Chlapík dlho telefonoval a dohadoval sa s niekým v reči, ktorej sme nerozumeli. Ale dokázali sme si domyslieť, že nám vybavuje odvoz. Rôzne iné skupinky ľudí nastupovali do vozidiel, malých i veľkých, a nástupište sa vyprázdňovalo. Až… hurá, prišiel náš autobus. A tak sme konečne už naozaj vyšli v ústrety zbierania očakávaných i neočakávaných zážitkov v tej ďalekej a v podstate známo/neznámej Číne.

***

     Viezli sme sa vo veľkom autobuse, kde sa naša malá skupinka strácala. Viezli sme sa širokými ulicami, krútili sa v komplikovanom systéme ciest, nadjazdov, podjazdov. Obdivovali sme s Lydkou nádhernú zeleň a kvetinovú výzdobu. Hranty s kvitnúcimi kvetinami viseli zo zábradlí kilometrov ciest a nadjazdov, po ktorých asi nikdy neprešla noha chodca. Teda okrem záhradníkov. Každá voľná plocha sa zelenala a kvitla.

     A že tých ciest bolo teda hodne. Ani neviem, ako sme sa dlho viezli a strácali aj tú mikroskopickú predstavu, kde by sme sa tak mohli nachádzať. Veď napokon, Šanghaj je jedno megalomanské mesto.

 

     Motali sme sa niekoľkoprúdovými cestami a blížili sme sa k dominantám centra – vysokánske mrakodrapy sa v sivom opare doslova driapali až k nebesám. Výkladná skriňa Šanghaja a Číny sa týčila nad nami. A my sme len vyvracali hlavy v úžase nad výtvormi ľudského úsilia. 

     Medzitým sme trochu venovali aj pozornosť prvému radu, kde sa mladý muž, ktorý sa neskôr zapísal nezmazateľne do našej pamäte svojou všestrannou osobnosťou, rozprával so „sprievodcom“ a snažil sa z neho vypáčiť aké také informácie. Náš nečakaný sprievodca sa s angličtinou až tak moc nekamarátil, ale dozvedeli sme sa, že… za prvé, najskôr ideme odviesť toho mladého muža a jeho mamu do hotela priamo v srdci mesta. A potom nás ostatných odvezie do hotela v inej časti mesta. Do normálneho obyčajného hotela, ktorého obrázky na internete boli úplne prijateľné a hlavne neodstrašovali. A najmä nezvyšovali finančný rozpočet.

     Konečne sme zaparkovali pred budovou. Ďalší čierny bod. Nebol to totiž ten hotel, ktorý nám predstavila cestovná kancelária v pokynoch na cestu. Dívala som sa na tú betónovú budovu a pomyslela som si, že si už niečo pamätá. Podobne ako hotel Slovakia v Žiline. Funkčný, ale… 😊 Netuším, prečo mi prišiel na um práve ten náš. Veď tento nevyzeral ani zďaleka až tak ošarpane 😊 Vlastne vyzeral tak normálne – obyčajne.

     Kým nám na recepcii prideľovali izby, dozvedeli sme sa ďalšiu jóbovku. Chlapík nám totiž oznámil, že oficiálny program začína až o pol siedmej večer spoločnou večerou. Tam sa konečnej stretneme s človekom, ktorý nás bude sprevádzať počas celej cesty Čínou. Hm! Takže my sme sa dotrepali na druhý koniec sveta v skorých ranných hodinách a vlastne strácame celý deň čakaním na oficiálny začiatok výletu? Veď ten sprievodca mal byť nastúpený už na letisku! Ufrflaní sme si prebrali kľúče od izieb netušiac, čo budeme robiť. Snáď neprespíme celý deň?

     „Thamen šouši, šouši[1],“ zachytila som, keď náš Číňan čosi odpovedal zamestnancovi hotela. Zlostne som sa pozrela ich smerom a schmatla svoje kufre. Máme odpočívať?! V duchu som prevrátila oči. Čo už? Neostávalo nám nič iné, len prijať situáciu takú aká bola. Avšak bublanie kdesi v tele ešte len začínalo. Drak vo mne sa hlásil o slovo. Nechcela som mu ho dať. Svojim spôsobom sme sa ocitli v podstate v komickom príbehu. Nič viac, nič menej. Nuž, ale stav miernej a kontrolovanej mrzutosti mi nevydržal dlho. Po vstúpení do našej izby drak vyletel bez povolenia a vypustil plamene vzdorovitého hnevu. 

     Maličká, neútulná izbica. Okno vysoko posadené a tak špinavé… spomenula som si znova na hotel Slovakia. Ale toto okno, cez ktoré som sa na špičkách snažila vyzrieť von, snáď nevidelo vodu od doby, keď hotel postavili. Potom ma pobavila sklenená bunka, ktorá zaberala časť izby. Vykľula sa z nej celkom slušná kúpeľňa s nízkou vaňou a normálnou toaletou. A hlavne bola čistá a vybavená dvoma fľaškami vody a batériou kozmetických prípravkov. Hotel získal plusový bod a ja som poslala draka odpočívať. 

 

     Keď sme sa vybrali k výťahom, zachytila som, ako Peter hovorí svojej pani: „Super, majú wifi. Netreba ani heslo.“

     Vybavil sa mi jeho optimistický hlas, keď som otvorila svoj mobil a po chvíli som sa dozvedela, že síce wifi je funkčná, ale nič nám nie je platná bez dát. Na vedľajšej posteli sa Lydka netrpezlivo snažila skontaktovať s rodinou a znovu a znovu neveriacky opakovala: „Píše mi to, že nemám dáta…!“

     Zavrčala som sama sebe: „Veď toto si vedela. Simi ti vravela, že potrebuješ eSimku.“ So silným podozrením, že som čosi nedomyslela, som otvorila aplikáciu Ariolo. Moje podozrenie sa do bodky naplnilo. Nemáš dáta, nemôžeš kúpiť dáta! Zaborila som hlavu do dlaní: „Prečo si ich nekúpila ešte na Slovensku? Alebo ešte v Európe!“ Odpoveďou bolo výsmešné ticho.

     Závislosť. Sociálne siete sú závislosť. Zrazu ich nemáš a svet sa ide rúcať. Si ďaleko od domova a zrazu nikomu nevieš poslať správu, fotku, zavolať mu. A pod vplyvom závislosti urobíš aj nemožné. Chceš dáta na kúpu dát, tak si zapneš roaming napriek krištáľovo čistému tušeniu, že to bude drahý špás. A to rozčarovanie, že aj tento krok sa ukázal byť zbytočným ani nejdem priznávať. Ariolo pýtalo odo mňa heslo, ktoré… tak veru…  ktoré som si neráčila zapamätať. Veď načo, že? Prevrátila som oči a vzdala to. Zmierila som sa s tým, že si dám detoxikačnú kúru od on-line sveta. 

     On-linový svet nefungoval, ale ten off-linový bol k dispozícii. Zo stojana pri výťahoch som si zobrala turistickú mapu Šanghaia. Na recepcii som požiadala chlapíka, nech mi vyznačí, kde sa práve naschádzame. Nemala som, pochopiteľne, ani najmenšiu šajnu. A tak neskôr popoludní, po krátkom oddychu, sme sa s mapou v ruke vybrali spoznávať aspoň najbližšie okolie. Prešli sme chodníkmi ponad zložitou križovatkou a ocitli sme sa v krásnom zelenom zákutí. Mikro park v šedi betónu. Mraky nespokojnosti sa začali dvíhať a rozplývať. Taký zázrak dokázali vyčariť krásne kvety a žiarivá zeleň len svojim jednoduchým bytím.

     Fotili sme záhon, kvety, seba. Zabudli sme na trampoty a radostne sme sa nechali vtiahnuť do krásy, keď sa za nami ozval distingvovaný hlas: „Can I help you?“

     Prekvapene sme sa otočili a pred nami stál starší manželský pár – akoby práve vystúpili z obrazu. Pozreli sme na seba a po troche váhania som prikývla. Podala som mu svoj mobil a fotenie začalo. Zároveň sme prehodili niekoľko viet. Perfektnou angličtinou sa spýtal odkiaľ sme a zistili sme, že Slovensko nie je pre dvojicu úplne zabudnutý kút sveta kdesi uprostred Európy. Na záver sme presvedčili pani, aby sa odfotila s nami. 

     „Viete koľko má rokov?“ s pýchou v hlase sa nás spýtal jej manžel, keď hľadal najlepší uhol pre snímok. Nuž, nemali sme ani potuchy. Pani vyzerala skvelo, len sivé vlasy prezrádzali, že už má nejaký ten seniorský vek.

     „Osemdesiatpäť.“ V hlase mu znel veľký obdiv. Nám spadla sánka a neveriacky sme sa pozreli na pani, ktorá stále medzi nami. „A snád len ne naozaj?“ chce sa mi dodať Lydkine nárečové slová. 

     Po milom stretnutí sme sa vybrali k rieke[2]. Po polhodine sme tam veru aj dorazili vyhýbajúc sa na širokom chodníku cyklistom i motorkárom. Hotel, banka, obchod, občerstvenie, záhony, stromy. A most vyzdobený kvitnúcimi kráskami. Obdivovali sme zelené parky vinúce sa popri rieke popod vysokými budovami natlačenými jedna na druhej. Obytné i administratívne sa ťahali do výšav. Architektúra niektorých bola až desivo strohá – tam naozaj žijú ľudia? Iné boli ozvláštnené architektonickými prvkami, ktoré šedosť a uniformitu rozbíjali a dodávali budovám „ľudskejší“ rozmer.

     Tá rieka[3], teda skôr regulovaný kanál pôvodného významného obchodného toku, sa po prekonaní 54 kilometrov krížom cez Šanghaj vlieva do Huangpu, hlavnej rieky tohto obrovského mesta. A potom sa široká Huangpu nakoniec zasnúbi s najväčším vodným tokom Číny – riekou Jang-c’-ťiang, teda s Dlhou riekou[4]. 

     Avšak, tieto informácie o riečnych tokoch Šanghaiju som si našla až neskôr. V to popoludnie sme sa len kochali scenériou zelených parkov, ktoré zdobili brehy rieky a v podstate sme zabíjali čas do večerného oficiálneho začiatku. Z mosta sme mohli v diaľke za vežiakmi zachytiť slabé tiene mrakodrapov. V tom momente sme ešte nevedeli, že za krátky čas ich budeme obdivovať v celej ich vyčačkanej kráse.

 

*** *** *** 

[1] 他们休息休息 – budú odpočívať – keďže som nepoznala celý kontext rozhovoru, toto mi zarezonovalo vzhľadom k našej situácii 😊

[2] Citát z mapy: Brehy rieky Suzhou stelesňujú spojenie priemyselného dedičstva, mestskej zástavby a kultúrnej rozmanitosti. Odrážajú šanghajskú jedinečnú zmes východných a západných vplyvov. V rôznych štvrtiach Šanghaja je táto oblasť domovom množstva historických pamiatok, z ktorých každá predstavuje mestské funkcie okresu a architektonické štýly, ktoré behom času formovali charakter rieky.

[3] Rieka Suzhou: https://en.wikipedia.org/wiki/Suzhou_Creek

[4] Jang-c’-ťiang: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jang-c%E2%80%99-%C5%A5iang