Keď v práci znova vyslala do nebies úpenlivú prosbu o voľno, nech je v akejkoľvek podobe, začala tú myšlienku zvažovať. Veď, keď bola mama v nemocnici, žilo sa jej ľahšie. Návštevy matky počas návštevných hodín boli pokojné, i keď trochu jednotvárne. Vždy, keď bola jej matka v nemocnici, ich vzťah sa úplne zmenil. Znovu sa objavila vrúcnosť a záujem. Aj keď témy ich rozhovorov boli dosť limitované, stačili na to, aby si dokázali vymeniť pár viet, krátko sa poprechádzať alebo len tak svorne mlčať.
Tá posledná hospitalizácia bola snáď najdlhšia. Mama bola preč celé leto a hoci mala Anna plnú hlavu iných starostí, pravidelne sa, v každý návštevný deň, vybrala do nemocnice za mestom. Dni a týždne utekali. Notoricky známu aleju merala niekedy rýchlo autom, inokedy peši. Úzkej neudržiavanej ceste bol ľahostajný jej smútok, nepokoj, či hnev. Stromy šumeli rovnako, vtáci spievali v kroviskách, hmyz bzučal pod lúčmi horúceho slnka. Aleja si stále zachovávala svoju divokosť a slnko svietilo rovnako, ako vtedy pred mnohými rokmi, keď tam mamu nechala prvýkrát.
Počas návštev sa jej mama opakovane sťažovala na pomocníka v kuchynke. Bolo to za tie mnohé roky niečo mimoriadne. Nikdy predtým totiž nespomínala konkrétneho človeka z personálu nemocnice. Vždy to boli neurčití „oni“.
„Vyškiera sa na mňa a robí mi zle,“ sťažovala sa Anne pravidelne. Keď jej však Anna poradila, aby ho poslala preč a nech o tom povie sestričke, tak len mávla rukou so známou vetou: „Ty tomu nerozumieš.“
Nuž nerozumela, ale chcela z mamy vymámiť aspoň nejaké podrobnosti. Po pár návštevách už vedela, že ten pomocník existuje len v maminom svete. Vedela to, lebo sa samozrejme na toho obťažujúceho mladíka spýtala ošetrujúceho lekára. Ale… drzý mladík zostal naveky tajomstvom. Zmizol? Alebo o ňom len prestala rozprávať, keď sa oň začal zaujímať lekár? Ktohovie. Nuž… tajomné zákutia mysle dokážu vytvoriť i skryť čokoľvek.
* * *
Režim na geriatrickom oddelení bol iný ako na ženskom oddelení. Za dverami, ktoré boli síce zamknuté, bola väčšia voľnosť. Na chodbách posedávali starčekovia a starenky a vždy si Annu zvedavo obzerali, keď okolo nich prechádzala do maminej izby. Jej mama trávila väčšinu času sama v posteli. Aj medzi čudákmi ju považovali za čudáka.
Pri každej návšteve jej Anna pomáhala osprchovať sa. Z iracionálneho strachu totiž nechcela ísť do nemocničnej kúpeľne sama. Bolo až dojemné, ako Annu vždy srdečne vítala. Po ľahkom objatí a bozku na líce, viedla ich prvá cesta do kúpeľne, kde sa mama úplne odovzdala do jej rúk. Anna už dávno necítila stud pri pohľade na jej nahé telo. V kúpeľni sa z nich stal zohraný tím. Veď už mali za sebou aj iné, horšie veci.
Taktiež sa po toľkých rokoch už nevypytovala lekárov na liečebný progres. Zdieľala s nimi len nevyhnutné informácie. Rozhodla sa tak už pred časom, keď si uvedomila, že sa správa ako decko, ktoré donáša na mamu. Ako bachar, ktorý donáša na väzňa. Načo! Aj tak sa nikde neposunuli. Začala brať tie mamine hospitalizácie ako nutné zlo, ktorému predchádzali veľmi škaredé strety dvoch nezlučiteľných svetov. Neuvedomovala si pritom jednu podstatnú vec. Tieto hospitalizácie jej poskytovali čas na to, aby sa nadýchla a odpočinula si. Od hádok, nedorozumení, zaťatom mlčaní alebo od neustálych otázok „Kam ideš? Kedy sa vrátiš?“ alebo „Čo to stalo?“ Alebo nenávistných tvrdení „Aj ty si sa s nimi spolčila!“ Nikdy sa nedozvedela, s kým sa to mala spolčiť a vymýšľať protivnosti voči vlastnej matke.
Hlavne tá pasívna agresivita bola ako neviditeľná väzenská guľa uviazaná na nohe. Bola horšia ako otvorené strety. Ťažila ju v podstate ešte skôr, ako si začala uvedomovala, že mama si ju chce k sebe priviazať. Podvedome sa voči tomu nátlaku urputne až divoko bránila.
Ale teraz to už nebolo tak zlé. Ako divoká levica si predsa len vybojovala svoju akú takú nezávislosť.
Ich vzťah bol zvláštny. Plný pasívneho a skrytého napätia… s následným výbuchom sopky, kde namiesto lávy vytryskovali dlho potláčané emócie. Neboli veru pekné.
* * *
Anna podvedome vedela, že zatvoriť matku do domova dôchodcov, či iného sociálneho ústavu, bude mať rovnaký efekt ako hospitalizácia. Napriek tomu sa predsa len rozhodla, že do toho pôjde. Už nemala viac síl bojovať na rôznych frontoch. Práca, matka, jej život… Ozaj, kde bol jej život?!
A tak jedného dňa Anna nabrala odvahu a oznámila svojej mame, že takto to ďalej už nejde. Ten pohľad v očiach, do ktorých sa dívala, nevedela celkom opísať. Mohol by to byť nevyslovený nesúhlas? Alebo to bol pohľad odsúdenca na smrť?
„Nie, nebudem to brať do úvahy,“ zaťala sa a ignorovala čudné pocity v žalúdku.
Keďže jej matka sa k tomuto radikálnemu kroku nijako nevyjadrila, Anna to skonzultovala so sestrami. Jej rozhodnutie prijali s porozumením ako normálne východisko. Veď keď ich matka potrebuje celodennú starostlivosť, tak v domove sociálnych služieb jej bude predsa len najlepšie.
„A ako bonus k tomu nebudú musieť počúvať neustále sťažovanie sa ich sestry,“ pomyslela si s úškrnom Anna.
Keďže pani Bauerová trávila so svojou klientkou celkom dlhý čas, Annu zaujímal aj jej názor. Bola tam mizivá možnosť, že sa jej Annina matka zverí. Opatrovateľka ale zachovávala neutrálny a pragmatický postoj, aj keď Anna vnímala nevyslovený nesúhlas. Pani Bauerová vedela, že ona do toho nemá čo hovoriť. Najsmutnejšie bolo, že osoba, ktorej sa to bytostne týkalo, sa zmohla len na „Ako myslíš.“ Ani v prítomnosti opatrovateľky nepovedala nič, len krčila plecami s akousi vzdialenou plachosťou v očiach. Síce sa tvárila všelijako, ale aj tak nechala, aby jej život riadil naďalej niekto iný.
Po tomto všetkom definitívne rozhodnutá Anna zahájila akciu „ako dostať svojho rodiča do domova dôchodcov“.
A narazila…
Neočakávala, že sa tak expresne vylieči z naivných predstáv o nájdení „šťastného a slnečného domova na prežitie seniorských dní“. Po niekoľkých pokusoch si uvedomila, že to teda nebude ani náhodou jednoduchá misia.
„Sme plní. Musíte počkať, kým sa uvoľní miesto.“
„Musíte sa zapísať do poradovníka a viete, keď sa uvoľní miesto, možno… Môžete čakať aj niekoľko rokov. Chápete, že?“
„Kedy sa môže uvoľniť miesto?“ pýtala sa. Odpoveď ju umlčala: „Keď niekto umrie.“
„Skúste tam…“
„Skúste hentam…“
„Neberieme klientov so psychiatrickou diagnózou. Skúste pohľadať niečo iné…“
Od Havla k Pavlovi, od Pavla k Šavlovi. Súkromné zariadenia boli drahé a štátne zariadenia nedostupné. Nakoniec ale dostala typ na špecializované zariadenie pre duševne chorých. Bolo to síce trochu viac ako trochu od ruky, ale nemala si z čoho vyberať. Dohodla si návštevu a jedného pekného dňa sa tam vybrali všetky tri sestry. Bola to poschodová budova na okraji malej dedinky v malebnom kopcovitom prostredí na západnej strane Malých Karpát.
Príroda bola úžasná. Okolo budovy bol rozsiahly prirodzený sad. Úplná pastva pre oči. Riaditeľka ich srdečne privítala a s hrdosťou v hlase im ukázala jednoduché, ale vkusne zariadené izby pre dvoch. Každá dvoj-bunka mala svoju vlastnú priestrannú kúpeľňu vybavenú bezpečnostnými prvkami. Prešli cez spoločné priestory, jedáleň. Všetko to tam vyzeralo veľmi prijateľne. V dobrej nálade sa rozlúčili a Anna sľúbila, že čo najskôr pošle príslušné odporučenie od lekára. Nebolo to síce tiež lacné, ale mamin dôchodok by mohol s nejakým doplatkom stačiť. Počas návratu domov sa tri sestry rozprávali plné optimizmu a presvedčenia, že to bude pre ich matku ideálne miesto.
Anna sa zapájala do rozhovoru len málo a nebolo to len tým, že sa musela sústrediť na šoférovanie. Bolo tam aj niečo iné… neistota. Pred očami mala jednoduchú izbu s dvoma váľandami s pestrým povlečením. Pri každej bol nočný stolík a malá skrinka. V rohu pri dverách stála skriňa na šatstvo. Izba pôsobila čisto. Bola priestranná s bielymi stenami a s veľkým oknom, cez ktoré nakúkalo jesenné slnko kloniace sa pomaly za blízke kopce. Ale… ale tiež bola sterilná, neosobná, zdieľaná s cudzou osobou. Ako v nemocnici. Ten obrázok sa jej neodbytne vtieral do mysle akoby v nej chcel niečo vyvolať. Vinu? Nie! Nie, nebude sa cítiť vinná!
Počas nasledujúcich dvoch týždňoch vybavila všetky potrebné potvrdenia, odporúčania. Zabalila celkom slušný balík vyplnených, podpísaných a opečiatkovaných formulárov do obálky a odoslala ich riaditeľke do zariadenia doporučenou poštou. Jej mama odovzdane prijala novinu bez akejkoľvek námietky. Nevyslovený nesúhlas zvučal akurát v jej mysli.
* * *
„Dobrý deň, vašu mamu nemôžeme prijať,“ keď Anna v telefóne spoznala riaditeľku domova, najskôr sa potešila, ale aj rýchlo schladla.
„Prečo? Veď sme…“
„My sa orientujeme na pacientov s Alzheimerom. Nemôžeme si sem dovoliť zobrať klientku s diagnózou schizofrenika.“
Anna cítila, ako jej zovrela krv. S potlačovanou dôraznosťou naliehala: „Ale veď oficiálne deklarujete, že sa orientujete na pacientov s psychiatrickými ochoreniami. Prečo…“ nadýchla sa, aby sa upokojila a hlavne aby prevzala kontrolu nad nevedomky zvyšujúcim sa hlasom. „Pozrite, chápem, ale moja mama je veľmi pasívna. Nerobí žiadne extrémne veci. Nebude vám robiť problémy.“
Anna sa nedala a bola ako skala. Vymenili si ešte pár argumentov, až nakoniec riaditeľka ustúpila.
„Dobre teda, priveďte sem svoju mamu budúci pondelok. Zoberieme ju na mesiac na skúšku.“
„Dobre a ďakujem vám.“
Zložila telefón a nevedela, či má alebo nemá dôvod na radosť. Dosiahla malý ústupok, ale… mesačná skúška? Hneď od pondelka? Hm?
V ten deň odišla z práce skôr, aby stihla ešte pani Bauerovú. S čudnou rozháranosťou v srdci im obom, mame aj opatrovateľke, s predstieranou rozhodnosťou oznámila, že mama už služby pani Bauerovej nebude potrebovať.
„Mama?“ obrátila sa ešte s nádejou na mamu. Tá sa odvrátila s nejasným: „Keď si rozhodla…“ a odišla si ľahnúť do svojej postele.
Žiaden komentár, buďte prvý.