Guo Changchengov prvý prípad
Ukazoval na bočnú bránku Univerzity Dračieho mesta.
Historická Univerzita Dračieho mesta mala výbornú povesť. Keďže sa školský rok ešte len rozbiehal, bol areál školy takmer prázdny. Ale to nebol jediný dôvod. Hlavné aktivity univerzity boli presťahované na iné miesto, takže pôvodný areál školy bol používaný len zriedkavo. Bolo tu možné stretnúť viac turistov ako študentov.
Zhao Yunlan s mačkou na ramene čakal pri vstupe do haly internátu na Guo Changchenga. Ten sa evidentne už spamätal z mdlôb a bol vyslaný k svojmu prvému prípadu. Keď sa konečne objavil, mohol si ho jeho šéf po prvýkrát poriadne prezrieť. So zhrbenými ramenami a pohľadom upreným k zemi pôsobil neohrabane a neisto. Ofina mu padala cez oči a oblečený bol v čiernom akoby sa práve vybral na pohreb. Zhao Yunlan sa obrátil na kocúra s otázkou: „Bude ten chlapec v poriadku? Čo si myslíš, čo mu Wang Zheng povedala? Vyzerá dosť zdevastovane.“
Čierny kocúr bez záujmu zívol: „Mama Zhao, príliš sa strachuješ.“
Nováčik k nim hanblivo pristúpil so slovami: „Som tu…“
Zhao Yunlan mu pobavene odvetil: „Kto ti povedal, že máš prísť? A čo tak stručne?“
Pripomínajúc nariekanie šteňaťa začal nováčik, ktorý sa triasol na celom tele, niečo takmer nehlučne šemotiť.
„Mňau,“ zapojil sa znova kocúr Da Qing.
Pri tom krátkom a rýchlom stretnutí v noci si Zhao Yunlan neuvedomil, že nováčik vie ledva otvoriť ústa. Dosť ho to znechutilo.
„Predpokladám, že aspoň zhruba chápeš, čo sa deje. Rozumieš? Sme na mieste, kde bývala obeť. Pod so mnou dovnútra.“
S týmito slovami vykročil, ale rýchlo zbadal, že ho nik nenasleduje. Guo Changcheng totiž ako stelesnenie trápnosti prešľapoval pred prísne a neoblomne vyzerajúcimi policajtmi. S potlačovaným hnevom zakričal ako na psa: „Poď sem! Vedia kto sme. Tak už poď!“
Celkový dojem, ktorý urobil na svojho šéfa by sa dal zhrnúť do dvoch slov „ten idiot“.
Izba číslo 202, v ktorej bývala obeť, bola štandardná študentská bunka pre dvoch. Kocúr zoskočil dolu a začal dôsledne skúmať svojim ledva viditeľným ňufákom priestory pod posteľami, skriňou a nakoniec vyskočil na okennú parapetu. Prudko kýchol, keď čosi zacítil.
Po skúsenosti so strašidelným zážitkom v noci, Guo Changcheng nespustil zo svojho šéfa oči. Uľavilo sa mu, keď si uvedomil, že urastený kapitán Zhao má nielen tieň ako všetci ľudia, ale aj vyčerpanosť prebdetej noci zračiaca sa v jeho očiach potvrdzovala, že je človekom. To ho povzbudilo natoľko, že ho viac ako horlivo nasledoval.
Zhao Yunlan vytiahol z vrecka balíček cigariet. Jednu chytil medzi pery a rýchlo ju zapálil. Potľapkal kocúra po zadku na znamenie, aby sa uhol. Potom vyfúkol cigaretový dym na okennú parapetu tam, kde čosi podráždilo jemné zmysly kocúra.
„Pozri.“
Guo Changcheng pristúpil bližšie a prekvapene zbadal, ako sa na predtým prázdnej ploche zjavil odtlačok dlane. Zhao Yunlan nevzrušene pričuchol so slovami: „Ten zápach takmer necítiť. Zachytiť ho môže len mačka ako ty.“
„Nie je to ten istý, že?“ ozval sa kocúr. Guo Changcheng hrôzou stuhol. Hovoriaca mačka?!
Zhao Yunlan zamyslene pokrútil hlavou: „Nie, myslím, že nie. Toto je iný zápach.“
Otvoril okno a obrátil sa na stuhnutého nováčika.
Ten sa triasol ako osika. Zhao Yunlan ho s pobavením vyzval: „Hej chlapče! Vyskoč hore a pozri, čo je za oknom.“
Guo Changcheng nervózne preglgol a bezmocne pozrel k oknu. Na jeho vkus bolo privysoko, ale odmietnuť priamu výzvu kapitána vyžadovalo odvahu, ktorú nemal. Hoci nerád, nakoniec zdráhavo vyliezol na okennú parapetu. Keď sa vyklonil von, zachytil v okennej tabuli odraz, z ktorého mu naskočila husia koža na celom tele. S úžasom si uvedomil, že v okne nebol len jeho odraz, ale… bol tam aj iný tieň. Mal podobu ľudskej kostry a zdalo sa, že stojí priamo za ním. Ruka kostry prechádzala skrz odraz nováčikovho členka a ukazovala na odtlačok na parapete. Guo Changcheng sa automaticky pozrel na parapetnú dosku, ale nevidel tam nič! Hrdlo mu zovrel strach. Lapajúc po dychu nemohol uveriť vlastným očiam.
Kostra zrazu otočila hlavu a pozrela sa priamo na neho. Zdalo sa mu, že v prázdnej očnej jamke sa zrkadlí postava oblečená v čiernom plášti podivne zahalená oblakom čiernej hmly. V neviditeľnej ruke držala zvláštny predmet. Mozog Guo Changchenga ešte nestihol spracovať čo videli jeho oči, keď ho náhle vyrušil hlas muža, ktorý stál dole pod oknom. „Hej študent, čo to tam robíte?“
Guo Changcheng sa mykol a stratil rovnováhu. Podliehajúc zákonu gravitácie padol dole. Kapitán Zhao bleskovo zareagoval, ale stihol schmatnúť iba nováčikovu šticu. Ten metajúc sa od bolesti sa nakoniec vyšmykol a v zovretej ruke jeho šéfa zostalo len pár vlasov. Čierny kocúr nevzrušene zakýval chvostom a lenivo mňaukol.
„Do frasa,“ nadávajúc vybehol Zhao Yunlan z izby a letel dole schodmi. „To je blbec.“
Našťastie Guo Changchengovi, ktorý len tak tak prežil pád, už pomáhal muž spod okna. Bol vysoký a štíhly a napriek horúčave bol oblečený veľmi formálne v košeli s dlhými rukávmi a v klasických nohaviciach. Obraz kultivovanosti a nevtieravej jemnosti podčiarkovali okuliare bez rámu a zošity v ruke.
„Ste v poriadku? Chápete, že to bolo nebezpečné?“
Guo Changcheng nebol schopný čokoľvek povedať. Namiesto toho sa vyjašene díval hore na okno, ale to vyzeralo úplne normálne. Nebola v ňom už žiadna kostra.
„Viete sa postaviť? Hm! Nabudúce musíte byť opatrnejší.“ Muž v okuliaroch sa k nemu zohol a trpezlivo mu dohováral: „Šplhanie po stenách je v priestoroch univerzity zakázané. Každý, kto je prichytený, má znížené hodnotenie. Viete to, že?“
Smoliar Guo Changcheng zvesil hlavu a vyzeral ako kôpka nešťastia. Prvý deň v práci a hneď takáto pohroma a ešte k tomu hraničiaca so šialenstvom. Jeho šéf vybehol z budovy a schmatol ho za golier. Nasrdene ho zdvihol ako malé mača. Len snaha udržať pred cudzím mužom obraz chladnokrvného a rezervovaného šéfa zachránila Guo Changchenga od zúrivého kopanca.
Zhao Yunlan pustil toho imbecilného hlupáka a potlačil zahrešenie. Obrátil sa k mužovi v okuliaroch a natiahol ruku k pozdravu.
„Dobrý deň. Som Zhao Yunlan. Toto je môj kolega a sme z Jednotky špeciálneho vyšetrovania. Kto ste vy?“
Muž sa mu pozrel spriama do očí.
Ten pohľad prenikol až do srdca Zhao Yunlana, ktorý si pomyslel: „Je toto učiteľ alebo univerzitná kráľovná krásy?“
V očiach muža sa na zlomok sekundy zračilo ohromenie a podvedome sa stiahol, akoby sa chcel vyhnúť podávanej ruke. Bleskovo sa však spamätal a rýchlo ju uchopil. Sucho si odkašľal a predstavil sa: „Volám sa Shen, Shen Wei, a som profesorom na tejto univerzite. Ospravedlňujem sa, ale myslel som si, že on je jeden zo študentov, ktorí zostali v škole aj počas prázdnin.“
Jeho ruka bola studená ako ľad. Takmer ako ruka mŕtvoly práve vytiahnutej z chladničky. Zhao Yunlan zaváhal a zvedavo si profesora obzeral. Ten však odmietol znova nadviazať očný kontakt a podujal sa pozbierať svoje učebné plány roztrúsené po zemi. Zhao Yunlan sa zohol s úmyslom mu pomôcť, pričom obaja náhode siahli po rovnakom liste papiera. Keďže Zhao Yunlan len pomáhal, tak prirodzene odtiahol svoju ruku, ale Shen Wei, hoci to boli jeho veci, sa veľmi rýchlo stiahol. Jeho pery boli bledé, ale do očí sa mu vkradla červeň. Stretli sa prvýkrát, ale jeho správanie bolo zvláštne. Akoby sa bál, ale nebol to len strach… bolo to niečo, ako keď sa ťažký zločinec stretne s policajtmi a namiesto toho, aby sa im úplne vyhol, tak nervózne po nich pokukuje.
V Zhao Yunlanovi to vzbudilo podozrenie a pozorne si Shen Weia premeriaval.
Na svete existuje množstvo rôznych krás – oslnivé, hrdinské, neobyčajné, slabé, prosto rôzne. Existuje však jeden druh krásy, ktorý už z prvého pohľadu lahodí očiam. Porcelán. Nie je oslnivý, ale je nežný a elegantný. Je nevtieravý, ale pre znalca je neodolateľný. Aj Shen Wei vyzeral rovnako zaujímavo.
Hoci sa stretli len teraz, Zhao Yunlan inštinktívne vnímal, že sa v ňom skrýva niečo viac. Profesor v ňom vyvolával nevysvetliteľne mätúci pocit. Zdalo sa mu, akoby ho už niekde videl. Ako kriminálny vyšetrovateľ mal veľmi dobrú pamäť na tváre. Napriek intenzívnemu pocitu si bol ale istý, že tohto človeka nikdy predtým nestretol.
Zvláštny okamih prerušil Da Qing. Čierna guľa chlpov zavrtela zadkom a opatrne sa plazila k profesorovi. Kocúr veľmi rozvážne oňuchal jeho členky, niekoľkokrát ho obišiel obtierajúc sa mu okolo nôh za zvukov jemného pradenia. Majster Da Qing si zvyčajne držal fasádu nadradenosti a na predstaviteľov homo sapiens sa díval pohŕdavo a bez záujmu, ale profesor Shen bol evidentne výnimka.
Zhao Yunlan prekvapene sledoval toto zvláštne, nepochopiteľne priateľské správanie kocúra voči cudzincovi. Dokonca sa postavil na zadné laby akoby si pýtal objatie.
Keď ho Shen Wei zdvihol do náručia, dôverčivo mňaukol a upieral na neho svoje smaragdovo zelené oči, pričom mu s pradením tlačil hlavu do dlaní. Medzi tými dvoma bolo cítiť veľmi neobvyklé spojenie.
O chvíľu Shen Wei zdráhavo vrátil mačku Zhao Yunlanovi, pričom ju ešte poškrabkal medzi ušami: „To je múdra mačka. Ako sa volá?“
„Da Qing,“ odvetil Zhao Yunlan a bez rozmýšľania ledabolo dodal: „Voláme ho aj Tučko alebo Mŕtva mačka.“
Kocúr zúrivo zasyčal, sklopil uši a celý naježený vystrelil smerom k nemu labu plne ozbrojenú ostrými pazúrmi. Zhao Yunlan ju šikovne zachytil a pritúlil kocúra do náručia. Potom pokynul Guo Changchengovi a ten hanblivo vytiahol z tašky spis a z neho študentský preukaz obete. Roztrasenými rukami ho podal profesorovi. „Pro… profesor Shen, dob… dobrý deň. Môžete sa pozrieť? Poznáte ju?“
Profesor Shen si napravil okuliare aby skryl svoju očividnú paniku a upokojil sa. „Nepoznám ju. Nenavštevovala moje hodiny… zdá sa, že zvesti o nehode študentky zo včerajšej noci sú pravdivé.“
Zhao Yunlan formálnym tónom odvetil: „Áno. Tu je osvedčenie o úmrtí. Profesor Shen, môžem sa vás spýtať? Kde by sme mohli získať bližšie informácie o tejto študentke?“
Shen Wei sa vyhýbal jeho trochu nátlakovému pohľadu: „Prečo sa nejdete spýtať do administratívnej budovy univerzity?“
Zhao Yunlan chladne zareagoval: „Kde nájdeme administratívnu budovu? Môžete nás tam zaviesť?“
Shen Wei stuhol.
Zhao Yunlan pritlačil: „Nie je to vhodné?“
Shen Wei zovrel učebné plány vo svojich rukách a po krátkom zaváhaní povedal: „Poďte za mnou.“
Žiaden komentár, buďte prvý.