Výlet začína

Večer blbých prekvapení

     Aj v Číne sa nájde taxikár, ktorý si myslí, že treba vybabrať s cudzincom.
     Večer o pol siedmej sme sa zišli v hotelovom lobby a spoznali sa s Tamarou. Útla dievčina sa nám predstavila ako sprievodca v zábehu.
     „Teraz vám zavolám taxíky a pôjdeme na večeru. Tam sa stretnete aj s vašim sprievodcom. Hm, super, uškrnula som sa v duchu. Vyšli sme pred hotel, kde sa pomaly schyľovalo k taxikárskej dráme. Na počet deviatich ľudí prišlo akosi priveľa taxíkov. Zaplnili priestor pred vchodom, čo sa nepáčilo hotelovému zamestnancovi. S veľkým krikom chcel donútiť šoférov, aby preparkovali ďalej od vchodu. To však nebolo tým najlepším riešením. Napočítala som šesť taxíkov a ďalší prichádzal. Kdeže sa stala chyba? Najlepšie by bolo, keby sme nasadli do prvých a odišli. Ale ktorí boli prví? Nuž, situácia sa komplikovala. Tamara bola trochu stratená. A tak som sa zvedavo prizerala, že akože sa toto komické divadlo vyvrbí. Dočkala som sa. Tamara mi nakoniec vtisla do dlane 100 yuanovu bankovku so slovami: „Bude to stáť asi 40 yuanov.“
     „Dobre,“ odvetila som a prví štyria sme nasadli do najbližšieho taxíka.
     „Zai nar[1], address…“ prekvapil ma otázkou taxikár. Zatriasla som hlavou a ukázala na Tamaru: „She knows.“
     Zistil a konečne sme sa pohli. Veru, po nekonečných minútach divokého gestikulovania a pokrikovania domácich a dohadovania sa s Andreou sme vyrazili do z prvého pohľadu tiež divokej, ale z druhého veľmi organizovanej premávky. Štvorprúdovka v jednom smere i v druhom. Kúsok od hotela sme sa vnorili do tunela a keď sme z neho vyliezli, už som samozrejme netušila, kde sme.
     Medzičasom sa zotmelo. Z mobilu v stojane sa ozývalo niečo, čo som identifikovala ako správy o aktuálnom stave premávky, časové údaje o zápchach a tak… Sem tam som mrkla na tachometer a teda som bola v obraze, koľko bude treba na záver zaplatiť. V duchu som hľadala čínske slová, ktorými by som pochválila šoférovu plynulú jazdy. Nenašla som. Ale pravdu povediac, ani som nemala odvahu. Okrem svojej učiteľky som čínsky ešte s nikým nehovorila. 😊
     Konečne sme dorazili do cieľa a nastalo ďalšie neočakávané handrkovanie. V ruke som držala stovkovú bankovku. Podľa tachometra som vedela, že cesta by mala stáť 38 yuanov. Chcela som zaplatiť a nič. Náš taxikár a ten, ktorý doviezol ďalšiu skupinu, si čosi vykrikovali. Asi je to ich národný šport, usúdila som. Vykrikovať.
     Samozrejme som nerozumela o čom sa vadia. Trochu bezradne som tam medzi nimi stála, ale akoby som bola vzduch. Asi som mala odísť, že? Ale to by som musela byť iná verzia seba samej. Naveľa som pristúpila k dverám taxikára a strkala som mu bankovku do ruky. Zobral, ale nemal sa k tomu, aby mi vydal. Zakričala som cez autá na chodník na Tamaru, že koľko platili. Suma sedela, tak som nekompromisne bankovku vytrhla mužovi z ruky a dôrazne vyhlásila, že: „Dám len wushi yuan[2].“
     Mohol byť rád. Aj tak som mu dala až príliš veľké prepitné. Prepitné? Nehovorila mi Simi, že prepitné sa v Číne nenosí? Hm, hm, hm…
     Chlapík naveľa na moje jasné a neoblomné gesto rukou, že chcem výdavok, neochotne vytiahol príslušnú bankovku a ja som odkráčala s hlavou dohora za ostatnými. Nikto sa tu so mnou zahrávať nebude. Ani v Číne!

Hurá, máme sprievodcu!

     Po pár krokoch sme konečne vošli do niečoho, čo sa ponášalo na bistro. Niekoľko okrúhlych stolov a pár ďalších štvoriek zapĺňalo neveľký priestor. Bolo tam veľa ľudí. Naozaj veľa. Podľa zvyškov jedál na stoloch sa dalo usudzovať, že sediaci sa tu už nejakú dobu hostili. Zamávali sme Andrei a Leovi a usadili sa k voľnému okrúhlemu stolu. Hneď nám začali znášať rôzne jedlá a čašník sa pýtal, čo si dáme na pitie. Niektorí sme zvolili ich domáce pivo. Zatiaľ to vyzeralo – nuž OK.
     A potom prišlo prekvapenie. Malo formu štíhleho, dobre naladeného mládenca s blonďavou čuprinou neposedných vlasov.
     „Ja som Jiří, váš průvodce. Máte dvacet minut na jídlo a potom pokračujeme v programu.“ … a že ďalej pôjdeme so všetkými ostatnými. Lebo! Lebo sme nemali byť skupina o desiatich ľudí! Ale ani skupina šestnástich ľudí, ako tvrdia všetky informácie a ponuky zájazdov. Renomovaná cestovná kancelária nás jednoducho prifarila k veľkej skupine, ktorá začala svoju cestu v Taiwane a dnes sa do Šanghaju dopravili z Hong Kongu.
     Oh, oh, oh! Celé zle.
     Jiří zrejme nečakal, že za svoj veselo neformálny vstup zožne búrku nespokojnosti. Kde ste boli? Prečo ste nás nečakali na letisku!? Keby som vedel, že nás bude tak veľa, ani nejdem! Chcel som pohodovú dovolenku a nie dav ľudí! Nikto sa neráčil nás informovať! Prečo!? Prečo nám nikto nedal vedieť, že prvý deň začne až večer! Keby sme vedeli, tak si aspoň pripravíme svoj program… a nieže sme boli postavení pred hotovú vec až tu – bez peňazí, bez informácií, opustení. Veď, drahý turista, staraj sa! Trváme, aby ste dali vedieť cestovke, že sme maximálne nespokojní a nahnevaní! Hneď a teraz! A hodiť do seba večeru za pár minút? Zabudnite!!!
     Vskutku si nepamätám, koľko času sme strávili pri večeri. V každom prípade pivo zostalo nedopité a niektoré lákavé jedlá nedotknuté. Vlastne som ani nemala chuť. Vymenili sme si eurá za yuany. Zaplatili pivo a vyrazili sme za tou masou ľudí, ktorí na nás aj tak museli počkať, k pristavenému autobusu.      Štyridsať štyri ľudí! Hotová nočná mora. Nasledujúcich niekoľko hodín sme sa utešovali, že hádam sme sa tu len stretli a každá skupina pôjde svojou cestou. Ale boli to plané nádeje, zbytočné konštrukty. Prevažne česká skupina s pár Slovákmi sa neskôr ubytovala v našom hoteli a keď sme neskôr opúšťali Šanghaj, nepokračovali s nami iba dvaja.
     Vďaka, renomovaná cestovná kancelária, za naozaj skvelý zážitok a nepríjemné šoky.

Deň blbých prekvapení končíme vyhliadkou

     Večerná vyhliadková plavba po rieke Huangpu a výhľad na vysvietený Pudong nám predsa len zdvihli náladu. Pudong, aké zvláštne meno, je oblasť ťahajúca sa od východného brehu rieky Huangpu k moru.
     Kedysi to bol v podstate vidiek, ale dnes je to významná finančná a obchodná zóna, ktorej dominujú mrakodrapy a televízna veža Perla Orientu. Jej bruchaté perly zaslúžene priťahujú pozornosť. Pri pohľade z lode dokonca konkuruje super vysokým mrakodrapom. Ale v skutočnosti jej štíhla vysoká špička sa môže len závistlivo pozerať dohora do závratných výšin týčiacej sa veže Jin Mao, veže Svetového obchodného centra a najmä najvyššej veže srdca Šanghaja – šanghajského mrakodrapu, ktorý je tretím najvyšším na svete. So svojou štíhlou a zaoblenou siluetou po ktorej sa ťahajú svetelné stuhy, priťahuje zaslúženú pozornosť.
     Celá tá pýcha Číny sa jagá, svieti, blyští živými prúdmi rôznofarebných svetiel a obrazov. Všetka tá elektrina by dokázala zásobiť – ani si neviem predstaviť😊 – snáď aj celé Slovensko.
     Počasie nám prialo a plavba bola pokojná. Fotoaparáty a mobily cvakali záber za záberom. Po opulentnej nádhere východného brehu rieky sme mohli obdivovať Bund – historické nábrežie Šanghaju. Promenádu popri rieke lemujú do zlata vysvietené koloniálne budovy z konca 19. storočia a začiatku 20. storočia. Niekde tam stoja aj prvé mrakodrapy Šanghaja od slovenského rodáka Ladislava Hudeca.
     Je neskorý večer. Plavba skončila a my sme sa vrátili do hotela. Naši neočakávaní spolucestujúci sa ubytovávali, ale my sme sa nezdržovali. Tešili sme sa, že padneme do postele. Po tom celom dni plnom neočakávaných prekvapení sme s Lydkou skonštatovali, že výlet sa naozaj už začal. Konečne.

***

PS: Leo spojazdnil Petrovi Ariolo a Peter si kúpil dáta. Závislé srdiečko poskočilo šťastím. Moja detoxikácia od sociálnych sietí bude trvať už len do nasledujúceho dňa. Ale o tom potom 😊
Pokračovanie… bude 😊