Nastav líce?

Vždy sa niečo stane a nastaviť druhé líce netreba

     Bolo raz jedno priateľstvo. Dlhoročné, veselé, bezproblémové. Anjeli spievali, vtáci štebotali a po oblohe plávali len biele oblaky. Avšak, keď je niečo až príliš ako… hm presladená zmrzlina, tak určite nastúpi neúprosné „niečo sa stane“.
     Anna neúspešne rozbiehala malé podnikanie a jej dlhy začali rásť. Vtedy prišla záchrana. Priateľka Gitka ju zavolala k sebe do tímu pracovať síce s neveľkým, ale hlavne pravidelným príjmom. Chvíľu váhala, aj keď netušila prečo, ale nutnosť splácať splátky zatlačila a Anna ponuku s vďakou prijala.
     Hovorila som, že vždy sa niečo stane? Ach, áno – a veru, práve sa deje.

     Anna práve sedí v kancelárii na porade. Deň predtým úspešne ukončili prípravy na prijímacie skúšky budúcich študentov. Poradu, ako inak, viedla Gitka čoby vedúca študijného oddelenia. Prítomný bol aj prodekan, ktorý za študijné oddelenie zodpovedal. Dojmy z hektiky predchádzajúcich dní boli ešte čerstvé a Anna vníma, že sú aj veľmi rozdielne.
     Gita totiž práve hodnotí priebeh celej akcie. Veľmi entuziasticky, uveriteľne. Vlastne sa doslova kúpe v úspechu. Jej podriadení nezasahujú. Vedia, že slová chvály nepatria im.
     Anna sedí ako na ihlách a počúva Gitinu ódu na svoju genialitu. Všetko v jej vnútri sa búri. Kŕčovité zvieranie vnútorností vzbudzuje chuť zvracať. Cíti ako sa trasie a ten tras neustáva.
     „Ako môže?“ kričí celá jej myseľ. „Veď všetko bolo inak!“
     Áno, v konečnom dôsledku všetko pripravili. Výsledok bol na pochvalu. Ale za akú cenu! Má sa podriadiť a čušať! Má nastaviť líce a nechať sa tou osobou ešte viac udupávať? To kresťanské „nastav druhé líce“, či „kto do teba kameňom, ty do neho chlebom“ jej zrazu pripadá úplne scestné. Dokonale zbabelé. Priam vyzývajúce k podriadenosti.
     Gita skončila svoj chválospev a z držania tela a rozžiarených očí sršalo: „Tlieskajte mi, mám to rada.“
     Vnútorné pnutie Annu donúti, aby sa postavila. Nešikovne. Telo ju zrádza. Telo či strach prehovoriť? Vždy sa takýmto situáciám vyhýbala. Radšej ustúpila. Ale teraz… teraz nemohla. Cíti chvenie v každej bunke a nemá ďaleko k odpadnutiu. Ostrý Gitin pohľad nervozitu ešte viac zvyšuje. Ale niečo v nej samej ju povzbudzuje: „Dokážeš to.“
     Hlboko vdýchne vzduch a nervozitou roztraseným hlasom prehovorí: „Nebolo to tak, ako hovoríš.“
     V kancelárii sa rozhostí ticho a všetky oči zrazu visia na nej. Šéfkine blýskajú zlostným šokom.
     Anna si ich nevšíma. Jej vnútorný čas práve spomalil. Prekvapene si uvedomuje, že akonáhle vypustila tie slová z úst, tras tela zmizol ako mávnutím čarovného prútika. V srdci zahorel oheň odvahy a ešte pred chvíľou rozháraná myseľ bola zrazu ako tiché lesné jazierko. Telom prúdi energia, ktorá ju napĺňa božským pokojom. Plná sily sa vráti do normálneho behu času. Gita sa práve nadýchla, že čosi povie, ale Anna je pevným hlasom zastavuje.
     „Gitka, prvý deň bol viac menej v pohode. Aj keď sme nesúhlasili s tvojimi rozhodnutiami, poslúchli sme. Nikto nemal záujem vnášať do práce nepokoj. Druhý deň si nám však z práce urobila peklo. Všetko, čoho sme sa dotkli, bolo zlé,“ nadýchne sa a zdôrazní: „Všetko si ofrflala. Najhoršie bolo, ako si presne a cielene útočila a robilo ti to radosť!“ S očami zaborenými do Gitiných dokončí: „Je úplný zázrak, že sme napriek tvojim jedovatým slinám všetko zvládli.“
     „Ty sa opovažuješ povedať, že…“
     „Opovažujem sa povedať, že keby si udržala na uzde svoju nasrdenosť a nevybíjala si ju na nás, všetko by bolo inak. Len si nezniesla, že vieme pracovať a zároveň sa baviť aj napriek tvojmu šikanóznemu rozkazovaniu.“
     Následne sa rozbehne prestrelka názorov, obvinení a útokov. Anna jasne cíti, ako ju chce Gita dostať do kúta. Ponížiť. Zosmiešniť. Vždy mala po ruke množstvo techník, ako inteligentne iného človeka ovládnuť. Naviac veľmi dobre poznala Annine slabiny. Avšak Anna už viac nebola tá mierna a so všetkým súhlasiaca priateľka. Dva roky Gitkinho šéfovania stavalo Annu až príliš často a čoraz naliehavejšie pred nepríjemné otázky. Ako naozaj poznáme toho druhého? A ako poznáme samého seba? Ich priateľstvo už pred časom nevydržalo nápor ťažkých zistení. Umrelo. Sama Anna mu napísala epitaf: „Bolo mi s tebou dobre, ale už nikdy viac.“
     Porada končí, ale úplne inak ako si Gita predstavovala. Išlo ju rozhodiť, že z nej nevyšla ako víťaz. Najedovaná, ale predstierajúc vyrovnanosť širokým úsmevom smerovaným k prodekanovi pyšne odpláva z kancelárie aj so samotným prodekanom v závese.
     Kolegovia, ktorí slovnú prestrelku len mlčky sledovali, vybuchujú záplavou gratulácií. Konečne to Gita za všetko to ponižovanie a príkorie dostala priamo a bez príkras. Sama Anna sa len usmieva. Ešte jej celkom nedochádza, kde sa v nej vzal ten pokoj a ostrosť mysle. Jedno vie však naisto. Gita to nenechá len tak. Nielenže jej oponovala, ale dovolila si niečo horšie. Verejne ohroziť Gitin imidž dokonalej vedúcej, ktorý veľmi dôsledne a za každú cenu prezentovala pred svojimi nadriadenými.
     Teraz to však nebolo dôležité. Nič sa nedalo vyrovnať Anniným pocitom. Zvíťazila nad svojím strachom. Jej telo, jej vedomie zaplavovali vlny šťastia, eufórie a istoty, ktoré prýštili zo srdca ako elixír života.
     Ešte nevedela, že sa ho môže napiť kedykoľvek. Ale raz na to príde. Veď, vždy sa niečo stane.