Záchranca

Stretli sme už niekedy v minulosti?

     Zhao Yunlan švihol jednu ruku dohora, zverujúc svoj život Shen Weiovi s nezvyčajnou rozvahou, akoby ani nevisel na okraji vežiaka.
     Profesor Shen síce vyzeral krehko, ale ukázalo sa, že má neskutočnú silu. Zhao Yunlan cítil, ako mu meravie zápästie a modrajú ruky, keď ho Shen Wei ťahal hore takmer s nadľudským úsilím. Napokon sa ocitol v jeho náručí a obaja spadli na strechu.
     Zhao Yunlan nechcel gniaviť profesora svojou váhou a snažil sa odtlačiť, ale zápästia ho zradili. Shen Wei ho držal v pevnom objatí. Samozrejme, že ho rýchlo uvoľnil, a keď sa Zhao Yunlan konečne postavil, zakryl emocionálny zmätok naprávaním okuliarov. Kapitán Zhao, ako veľmi pozorný pozorovateľ, zachytil za profesorovými rozpakmi náznak citového zmätku, sebakontroly a zahanbenia.
     Bolo evidentné, že Shen Wei nechcel, aby si tieto emócie ktokoľvek všimol a on to v tejto situácii nechal tak.
     Namiesto toho ustúpil trochu bokom a začal si nenútene si utierať zašpinené ruky papierovou vreckovkou. „Som rád, že ste sa vrátili, inak by zo mňa bola len rozbitá mŕtvola,“ poznamenal ako by si nič nevšimol.
     Shen Wei neodpovedal. Evidentne bol ešte v šoku.
     „A ty, čo si rozum potratila?“ Zhao Yunlan sa rozhodol poskytnúť Shen Weiovi čas na spamätanie sa a obrátil sa k dievčaťu. „Nechal ťa frajer? Alebo ti vynadal učiteľ? Dostala si zlé známky? Alebo ťa jednoducho prestal baviť život? Alebo si si len tak z nudy chcela vyskúšať čo sa stane, keď skočíš?“
     Úbohé dievča začalo plakať, slzy jej padali z očí ako vodopád. Vzlyky prešli do zúfalého kvílenia.
     Náhle profesor Shen poznamenal: „Bolo to nebezpečné.“
     „Veru tak!“ Zhao Yunlan rýchlo nadviazal. „Nepočula si učiteľa? Bolo to príliš nebezpečné! Fajn, prestaň plakať. Vezmem ťa do nemocnice a tiež budem musieť zavolať tvojim rodičom…“
     Shen Wei vstal a rýchlo pozrel na muža, ktorého práve zachránil. Potom sa s veľmi vážnym výrazom obrátil k dievčaťu. Nepovedal nič. Iba na ňu hľadel. Plač postupne utíchol. Zhao Yunlan si spomenul na svojho starého otca. Shen Wei mu ho pripomínal. Tiež bol vzdelaným intelektuálom a džentlmenom. Vždy priateľský a vľúdny. Aj keď bol nazúrený, nedovolil, aby jeho zlosť prerástla do skutkov násilia. Avšak hnev v jeho očiach postačoval k tomu, aby deti pochopili, že urobili niečo zlé.
     „Keby niekto zomrel tvojou vinou, ako by si s tým mohla žiť?“
     Zastrašene pozrela na vážneho profesora a ticho zašemotila: „Je mi… je mi to ľúto.“
     Ten niekto, kto mohol zomrieť, bol trochu v rozpakoch a radšej zasiahol. „Dobre. Pozri, som v poriadku. Ale ty sa skutočne potrebuješ poriadne zamyslieť. Spomeň si na rodičov, na seba, na život, ktorý máš pred sebou. Si ešte veľmi mladá. Poď už, neplač. Zoberiem ťa do nemocnice.“
     Ukradomky pozrel na profesora, ale keď ten nereagoval, zdvihol dievča a podopierajúc ju pod ramenom ju viedol dole schodmi. Tam našli Guo Changchenga ešte stále v bezvedomí. Da Qing sa ho snažil zobudiť niekoľkými silnými údermi labou.
     Samovražedná scéna prilákala pozornosť univerzitného personálu. Mnoho učiteľov tam zvedavo postávalo a chceli vedieť, čo sa stalo. Uprostred davu sa aj Guo Changchengovi vrátilo vedomie. Ledva otvoril oči, jeho šéf mu vynadal, pričom naďalej podopieral bledú dievčinu. „Potrebuješ fyzický tréning. Nemôžeš vykonávať svoju prácu, keď budeš stále omdlievať.“
     Guo Changcheng zahanbene zvesil hlavu.
     „Ešte tu musím niečo vybaviť. Čo keby si šiel aj s Da Qingom zistiť niečo o zázemí obete? Dokážeš to zvládnuť sám?“
     Pri zdôraznení časti „sám“ si Da Qing pobavene olízal pazúry a keď vyrazil drzé „mňau“, Guo Changchengovi naskočila husia koža. Bola to pre neho poriadna výzva. Zdrvený a so zdráhavým výrazom na tvári zdvihol hlavu. Kapitán Zhao ignoroval jeho tichý protest, potľapkal ho po hlave a bez slova odišiel.
     Shen Wei s neprístupným výrazom na tvári stále mlčal. Na šeptom vyslovované otázky kolegov len pokrútil hlavou. Ustúpil stranou, aby nebol tak na očiach a pritlačil svoju ruku pevne pod svoje kľúčne kosti. Pod košeľou sa črtal prívesok. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Keď sa Zhao Yunlan pohol, vykročil za ním.
     Na ceste dole sa kapitán Zhao prepol do profesionálneho módu a začal dievča spovedať: „Ako sa voláte?“
     „Li Qian“
     „Z ktorej fakulty? Ktorý ročník?“
     „Cudzie jazyky. Prvý rok postgraduálu.“
     „Kde ste sa narodili?“
     Keď Li Qian neodpovedala, dôkladne si ju prezrel. Kruhy pod očami, viditeľné vyčerpanie, červené oči, nesústredený pohľad a zachmúrené čelo. Celkovo vyzerala strateno a upadnuto.
     Profesor Shen sa jej spýtal: „Navštevovali ste aj niektorý z mojich voliteľných predmetov?“
     Opatrne na neho pozrela a prikývla.
     Učiteľským tónom spustil: „Ako hovorievam na hodinách, sú len dve veci na svete, pre ktoré je hodno umrieť. Prvá je pre vlasť. Druhá pre tých, ktorých milujeme. V ostatných prípadoch je to zbabelá smrť. Rozumiete?“
      „Profesor Shen, je mi to ľúto,“ vzlykla. „Ja… ja skutočne. Nerozmýšľala som. Bol to impulz a skoro…“ pozrela na policajta a znova na zem.
     Hoci na jeho tvári hral priateľský úsmev, bála sa ho a inštinktívne sa držala bližšie pri profesorovi.
     Zhao Yunlan si zapálil ďalšiu cigaretu a spoly žartovne sa ňu pozrel. „Poznám prípady, keď niekto vraždil impulzívne, ale ešte som nepočul, aby sa niekto impulzívne zabil. To vyzerá, akoby ste boli… hm posadnutá.“
     Pri slove „posadnutá“ zbledla.
     Zhao Yunlan to nenechal bez odozvy. „Čoho sa bojíte? Povedzte, čo ste videli na streche?“
     „No, je to strecha,“ odpovedala nepresvedčivo. „Strecha. Čo by som tam mala vidieť?“
     „Ale ja som niečo videl,“ vyfúkol dym so zrakom zdvihnutým k stropu.
     „Keď ste skočili, bol tam dav ľudí. A smiali sa vám.“
     Li Qian si zvierala svoje ruky. Nekontrolovane sa jej triasli. Zuby je drkotali. Chvíľu si ju obzeral, odklepol popol a postrčil ju dopredu. „Dobre teda. Poďme do nemocnice.“
     Profesor Shen odprevadil Li Qian až na prijímacie oddelenie a Zhao Yunlan zatiaľ čakal vonku a fajčil. Pred univerzitnou nemocnicou bola umelá riečka s malým mostom. Lenivo sa opieral o drevené zábradlie a pomaly vydýchol dym na ciferník svojich hodiniek. Biely dym zmizol, ale zrazu znova zavíril. Tentokrát vo vnútri. Hneď na to sa tam zjavila stará žena, ktorá na neho pozerala.
     „Starý kocúr môže mať pravdu. Toto bude duch niekoho, kto zomrel maximálne pred týždňom.“ Zdvihol obočie a zamrmlal: „Ktorý duch má takú moc, že sa dokáže objaviť v odhaľujúcom zrkadle za jasného dňa? Pani, kto vlastne v skutočnosti ste?“
     Keď za sebou začul blížiace sa kroky, rýchle pretrel hodinky a obraz zmizol. Bol to profesor Shen, ktorý niesol v rukách malý podnos s mokrým uterákom a lekárskymi potrebami na ošetrenie rán. Položil podnos vedľa a podujal sa ošetriť kapitánove zranené predlaktie. Opatrne mu vyhrnul rukáv a zobral destilovanú vodu.
     „To je v poriadku. Urobím to sám.“
     „Ako to chce urobiť sám?“ Shen Wei sa nedal odbiť a opatrne vyčistil ranu vodou a vysušil bavlnenými rúškami. Prihovoril sa Zhao Yunlanovi akoby sa staral o malé dieťa: „Povedzte, ak to bude bolieť.“
      Zhao Yunlan v rozpakoch o krok ustúpil. „To je dobré. Skutočne.“
     „Čo keby sa vám do rany dostala infekcia?“
     So sklopeným zrakom a pod závojom dlhých mihalníc bola tvár profesora Shena vyslovene pôvabná. Aj napriek tomu, že časť tváre mu tienili okuliare. Vyzeral akoby práve vystúpil z olejomaľby známeho maliara.
     Slobodomyseľné srdce mladého policajta sa zachcelo. Nikdy by sa o ňom nedalo povedať že je gej. Avšak určite viac, ako mnoho iných ľudí, bol otvorený rôznorodým príležitostiam. V každom prípade sa o ňom dalo povedať, že bol perverzným chlapíkom, ktorého srdce poskočilo vždy, keď stretol niekoho dostatočne príťažlivého. Bolo jedno či šlo o ženu alebo muža. Našťastie nikdy nebol prelietavým donchuanom. Keď sa zaľúbil, tak bol vždy oddaný a lojálny. Jeho posledný vzťah sa skončil pred viac ako pol rokom a profesor Shen bol presne jeho šálka kávy. Bolo ťažké odolať pokušeniu. Ísť do toho alebo ho nechať byť?
     Shen Wei pôsobil veľmi seriózne a Zhao Yunlan mal úplne jasnú predstavu o tom, čo by mu mohol ponúknuť. Čudesnú a nekonvenčnú kariéru, nevynímajúc frivolný a bezohľadný životný štýl zaplnený večierkami, kde sa lial alkohol prúdom. Hej, jazdil na drahých autách, ale žil v psej búde. V skutočnosti nebol ten typ, ktorý by sa chce usadiť, oženiť sa a založiť rodinu. Možno by sa mal naozaj držať ďalej od niekoho tak decentného, vzdelaného, ale… zas na druhej strane mal neodbytný pocit, že mladému profesorovi nie je ľahostajný. Bol by to pekný úlovok. Bola by škoda, keby to neskúsil.
     Shen Wei dočistil ranu, aplikoval liečivo a práve sa chystal obviazať ruku, keď ho Zhao Yunlan zastavil.
     „Sú to len škrabance, obväz nie je potrebný. Nechcem vyzerať ako múmia.“ Zahasil cigaretu a objal Shen Weia okolo ramien so slovami: „Poďme pozrieť to dievča. Ideme?“
     Profesor zmeravel a jeho uši a krk pokryl rumenec. V mihu sa vymanil z objatia a naprával si košeľu predstierajúc pokoj.
     „Čo sa stalo? Veď o nič nejde. Červenáte sa ako dievča…“ Zhao Yunlan sa zachichotal a náhle zmenil tému. „Profesor Shen, stretli sme už niekedy v minulosti?“