Zaklopanie na vrátka

Prebúdzanie

Anna sa náhle zobudila. Ešte omámená zo sna sa snažila prečítať, čo stálo napísané na starodávnom pergamene, ktorý sa jej mihal pred očami. Akoby ten predmet váhal, či má zostať v snovom svete alebo predsa len ešte chvíľu zotrvať v svete, do ktorého sa Anna zobúdzala.

Keď sa posadila, pergamen sa v iskrivej hmle predsa len stratil. Nedokázala zachytiť ani jedno slovo. S povzdychom si znova ľahla na posteľ, zachumlala sa do paplóna a…

Do tváre jej vial mierny vánok od mora. Pohodlne opretá sedela na plážovom lehátku pod slnečníkom v malej morskej zátoke. More sa v mäkkých vlnách vpíjalo do piesčitej pláže, aby zas znova ustúpilo v nekonečnej snahe snúbiť sa so zemou. Z opačnej strany tento kúsok pokoja ochraňoval skalný útes.

Pohodu na pláži zrazu prerušil náhly dážď. Turisti si narýchlo pozbierali svoje veci a pláž opustili. Zostala tam len jedna osamelá postava. Dívala sa, ako krajinu pohlcuje kovovo sivá hmla. Dážď jej nevadil, ale napokon aj ona nechala za sebou opustené plážové dáždniky a vybrala sa za ostatnými.

Kúsok od pláže, na ktorej dážď i more súperili o pohltenie zeme, stál hotelový rezort. Vybehla po stužke kamenných schodov a vmiesila sa medzi dav vo vstupnej hale. Nevšímajúc si ostatných pristúpila k obrovskému oknu a dívala sa na prúdy dažďa. Sladká i slaná voda splývali v jedno.

Po chvíli sa odvrátila od nekonečnej vodnej záplavy a vybrala sa do svojej izby prezliecť sa.

Neskôr večer sa rozhodla pozrieť divadelné predstavenie, ktoré hotel zorganizoval pre svojich hostí. Hľadisko nebolo veľké a väčšina miest bola už obsadená. Našla si voľné miesto pri dverách. Ako sa usádzala s myšlienkami blúdiacimi ktohovie kde, niekto na ňu zavolal z predného radu. Nepoznala tých ľudí, ale cítila priateľské súznenie. Na javisku sa práve rozvíjala malá divadelná dráma. Shakespeare.

Anna sa znova zobudila. Na hranici medzi snom a realitou sa jej pred vnútorným zrakom mihotali slová napísané ozdobným písmom na starom pergamene – v češtine. Bol to ten istý pergamen, ktorý už raz videla. Žiaril z neho jednoduchý verš:

„Nejsem smrt, jsem tvá kamarádka.
Jsem světlo v tmách, ktoré klope na vrátka.“

V okamihu krátkom ako záblesk padajúceho meteoritu na nočnej oblohe a zároveň akoby podivným spôsobom trvajúcom večnosť, sa jej tie slová vryli priamo do srdca.

Kto ju to oslovuje? Aké vrátka? Kto? Žeby…?

Žeby ona? Tá tajomná žena, ktorá ju tak nežne oslovila na šírej stepi, keď sa k nej znášala z hôr v oblakoch sivobielej hmly?

Dva sny sa zrazu spojili v jeden.

Pamätala si, ako ju ten sen znepokojil. Dalo by sa povedať, že až vydesil.

***

„Anička,“ niekto vážne a zároveň jemne vyslovil jej meno. Okamžite sa zobudila s intenzívnym pocitom, že sa niečo vážne a neodvolateľné stalo.

V celej jej bytosti rezonoval ten hlas, hlas tak podobný hlasu jej priateľky Bibiany. Anna vyskočila z postele a rýchlo skontrolovala svoje mačky – či niektorá náhle neumrela. Ten pocit neodvratnosti bol tak naliehavý – veď Bibiana bola dvorná veterinárka jej mačiek. A na začiatku roku veru kocúrika Kubka odprevadila za dúhový most. Predsa len tieň smrteľnej choroby stále visel nad jej mačacím spoločenstvom.

Po hmate našla peliešky a obľúbené miesta na spanie, pohladila jemné kožúšky a stále mierne otrasená sa vrátila do postele. Vonku ešte vládla pani noc.

Ani nevedela ako, ale okamžite sa ponorila do hlbokého sna. Smútok na ňu doliehal a z očí sa skotúľali slzičky…

Na okraji širokej lúky, na ktorej sa vysoké steblá trávy vlnili vo vánku, stála ona a ešte ktosi. Ten trochu zavalitý a nízky muž skúmal dva dokumenty, ktoré Anna pripravila. Keď hodnotil ich obsah, v jeho hlase znelo odsúdenie a silná pochybovačnosť,: „Pekné síce, ale akosi je to nezrozumiteľné…“

Nestihol dokončiť svoju repliku, keď sa dokumenty a aj on rozplynuli v tmavej hmle. Závoje hmly sa následne rozhrnuli ako vody mora pred Mojžišom a z diaľky k nej kráčala, nie… vlastne sa vznášala štíhla postava v čiernom priliehavom kabáte, ktorý sa jej vlnil okolo členkov. Najskôr bola ako bodka, ktorá rozjasňovala okolitú hmlu, ale blížila sa rýchlo a hmla pred ňou ustupovala a strácala sa. V jasnom svetle v diaľke za ňou sa týčili namodravé štíty vzdialených hôr. Pod jej nohami sa rozprestierala šíra step.

Ako sa blížila, zdvihla ruky v pozdravnom geste a oslovila Annu: „Anička.“

Ten hlas rezonoval v každej Anninej bunke. Pokojný a vážny, pripomínajúci hlas matky, keď sa prihovára k svojmu dieťaťu s dôležitou správou. Pokojný, ale zvláštnym spôsobom naliehavý a zároveň láskavý.

Zobudila sa a okamžite roztvorila oči dokorán. Srdce jej búchalo.

Niečo sa stalo.