Letný úpal

Vysoko na oblohe žiarili miliardy hviezd a z Mliečnej dráhy sa jemne šírilo svetlo, ktoré tie žiarivé centrálne slnká vyslali k Zemi pred časom, ktorý si ani nevieme predstaviť. V slabom svetle sa pri ohybe dunajského ramena krčili malé chatky ako kuriatka na bydielkach. Všade vládol pokoj, len sem tam sa ozval škrek vyrušenej zveri, či varovné písknutie vtáka v hájoch a húštinách, ktoré ticho šumeli okolo.

Pokoj noci zrazu rozbil náhly škrípavý zvuk. Na jednej chatke ktosi s hrmotom rozrazil vstupné dvere a vybehla z nich postava v nočnej košeli. Nešikovne niečo zvierala v náručí. Na teraske sa to niečo vyšmyklo a spýtalo sa ospalým detským hláskom: „Čo…“

Väčšia postava neodpovedala, len schmatla dieťa za ruku a ťahala ho preč. Preč z terasy, von cez bránku. V šialenom strachu bežala po ceste, ktorá sa zdala byť vo svite hviezd takmer biela. Kúsok pred nimi sa otvoril maličký prístav pre rybárske loďky. Tá voda, ktorá sa takmer bezhlučne ponáhľala k veľkému Dunaju, bola ako magnet: „Tu, tu… tu som… tu je pokoj…“

„Nie!“

Kto to vykríkol? Bol to naozaj výkrik? Alebo len šepot vesmírnej večnosti? Dieťa sa vyšmyklo zo zovretia a celou silou svojej osobnosti, napriek svojej malej postave, sa s naširoko roztiahnutými rukami postavila pred ženu.

Vesmír prestal dýchať, čas sa zastavil. Sila večnosti rozvinula svoje krídla a vytvorila okolo dieťaťa neprekročiteľnú hradbu.

*** *** ***

Keď mamu vrátila na uzatvorené oddelenie psychiatrickej nemocnice, vybrala sa pomaly domov. Slnko bolo ešte vysoko a Anna bola vďačná za tieň, ktorým stromy prikrývali cestu. Návšteva dopadla dobre. Dalo by sa povedať, že vlastne dopadla štandardne.

Po rokoch, keď pátrala, prečo je ich vzťah tak komplikovaný, pýtala sa jednej sprevádzajúcej duše: „Ako je možné, že keď je mama v nemocnici, náš vzťah je úplne iný. Viac pokojný. Hoci nemáme veľa spoločných tém, dokážeme spolu mlčať, dívať sa na svet, prípadne prehodiť pár slov o nezávadných veciach. Akonáhle sa mama vráti z nemocnice, hneď sa to všetko rapídne zmení.“

„Keď je tvoja mama v nemocnici, zodpovednosť za ňu je z tvojich pliec sňatá a prevzala ju nemocnica. Už ťa tak neťaží. Keď sa o tvoju mamu starajú iní, bremeno tvojej zodpovednosti je úplne iné a ty zrazu cítiš voľnosť a otvorí sa ti priestor pre slobodný nádych. Užívaj si to.“

Bremeno zodpovednosti. Zo zatúlanej mysle sa vrátila späť na zatienenú aleju. „Ach veru,“ povzdychla si sledujúc bezstarostný let babôčky pávookej nad kvetmi, ktoré zdobili okraj cesty.

Keď pochovali otca a zostali samé, vnímala akosi, že musí niečo urobiť. Avšak čo? Mama fungovala zrejme na autopilota a každý večer sa zatvárala do svojej spálne. Spala? Hm… Spala v tej spálni, kde sa posledné týždne starala o nevládneho muža? Dokázala zaspať v izbe, kde jej muž zomrel? Tieto otázky vírili v Anninej hlave a nakoniec sa rozhodla. Musí mamu presťahovať. Musí ju vytrhnúť z toho notoricky známeho prostredia. Bola si istá, že na mamu pôsobí ťaživo a to je dôvod, prečo je akoby bez duše. Bolo to tak naozaj? Nuž, nevedela to s istotou, lebo z mamy nedokázala nič vymámiť.

A tak asi mesiac po pohrebe nastalo veľké sťahovanie. Vyprázdnila svoju vlastnú izbu na opačnom konci bytu a presťahovala tam mamine veci. Ťažké skrine, posteľ, všetko… ešteže brat zavolal svojich kamarátov. Pre mocné mladé ramená to bola veľmi ľahká operácia. Ona sama sa nasťahovala do pôvodnej rodičovskej izby.

Zariadila si ju podľa seba. Posteľ, stolík, pracovný stôl a množstvo kvetov. Dni plynuli jeden za druhým v zdanlivo pokojnom tempe. Chodila do práce a z práce. Mama sa po čase tiež vrátila do svojej práce. Annu ten stereotyp učičíkal. Mala ľahký pocit, že všetko je v poriadku a už ich nebude nič stresovať. Veď hašterivý a protivný muž tu už viac nebol. Už tu nebol ten večne nespokojný manžel a otec, ktorý hnevlivo poučoval svoje ženské osadenstvo, že v drese je neumytý riad a na kuchynskej linke má byť len fľaša so sirupom. Už tam nebol človek, ktorý kričal a nadával na svet a na nespravodlivosť života. Možno sa vtedy v otcovi zobúdzal jeho vlastný otec. Po mnohých, mnohých rokoch Anne rozprávala jej krstná, mamine dvojča, príbeh o dedovi, ktorého nemala možnosť spoznať. Hovorila: „Keď sa Jožkov tatko dozvedel, že má rakovinu, naháňal tvoju babku po záhrade so sekerou v ruke a vyhrážal sa – Keď mám skapať ja, skap aj ty!“

Babka prežila svojho muža takmer o päťdesiat rokov. Zomrela, keď mala stoštyri. Nuž život píše veľmi čudné príbehy.

***

Blížilo sa leto. Už začiatkom júna bolo veľmi teplo. Anna sa rozhodla, že mama potrebuje zmenu z toho každodenného kolotoča. V hlave sa jej zrodil úžasný nápad. Veď majú chatu a už tam predsa dávno neboli. Aj pre vnučku, ktorá bola v ten týždeň u babky, to bude spestrenie. Dieťa sa aspoň nebude nudiť, lebo s babou mali vcelku jednotvárny program. Vnučku zobrala maximálne na pieskovisko za panelákom a na zmrzlinu do mesta, keď bolo treba nakúpiť. Netreba zabudnúť, že aj Anna chcela vypadnúť a trochu zrelaxovať. Na chate pri Dunaji bolo pekne. Prejdú sa po hrádzi, večer si spravia oheň a opečú si slaninku, špekáčky a zemiaky. Večer babka a vnučka pôjdu spať a Anna si vychutná výhľad na hviezdy z terasy a tichý večer.

Keď im svoj plán predstavila, Lucka radostne súhlasila. Mama sa usmiala, a len pokývala hlavou, že tiež súhlasí. Keďže nemali auto, bola cesta do Bodíkov trochu náročná.

„Odprevadím vás na autobusovú stanicu vo štvrtok. Zabývate sa tam a ja za vami prídem v piatok po práci, dobre? Alebo pôjdete v piatok? Nechám to na vás. Mama?“

Mama nenamietala, zrejme len kvôli tomu, že jej vnučka sa veľmi tešila. Vo štvrtok ráno šli spolu na autobus do Bratislavy. Počkala s nimi na spoj do Bodíkov a zamávala im. Potom spokojne odišla do práce.

Bol horúci deň bez mráčikov, len ľahký vánok trochu schladzoval vzduch a robil cestu zo stredu dediny a krížom cez hrádzu znesiteľnou. S plnými taškami sa jej kráčalo celkom ťažko, ale „veď to nie je až tak ďaleko,“ vravela si. Tešila sa, že si sadne do tieňa a bude počúvať, čo mama a Lucka spolu robili. Pred sebou už videla obrysy chatky. Zbehla z hrádze na cestičku, ktorá sa vinula pred ňou.

Mama stála na teraske a Lucka sa pri nej bezstarostne hrala. Niečo tam nesedelo. Anna sa zamračila, keď pri maminých nohách uvidela periny nahádzané na kope. Keď prišla so zlým tušením bližšie, všimla si maminu nehybnosť. Akoby tam stála socha. Tvár mala červenú a spálenú od slnka a čo horšie, v očiach mala prázdno.

S predstieranou veselosťou sa zvítala s neterkou a pozdravila mamu: „Ako ste sa mali? Čo ste robili? A čo tu robíte na tom slnku? Prečo nie ste v tieni?“

Lucka mykla plecami s nevinnosťou dieťaťa a džavotala niečo, čo Anna počúvala len na pol ucha.

„Aspoň to dieťa je v poriadku,“ uvedomila si v duchu a hoci bolo teplo, mráz jej prešiel po chrbte. Mamu postrčila dovnútra. Zhodila tašky a potom zobrala z terasky paplóny a uložila ich na posteľ.

„Čo ste jedli?“ zaujímala sa.

„Teta nám dala pečené ryby…“

„Aká teta? Bolo to dobré?“

„Hej. A tá teta býva tam,“ Lucka ukázala k vedľajšej chate.

„Dobre, pôjdem jej poďakovať. A babka robila čo?“ Lucka len mykla plecom: „Nič.“

Šťastné to dieťa. Bolo jej jasné, že si malá neuvedomovala vážnosť situácie a skôr to bolo pre ňu dobrodružstvo. Mala svoj svet a svoje hry. Aspoň to tak narýchlo vyhodnotila. Mama, ktorú usadila do sedačky, sa ani nepohla.

Anna vyšla von a tam na ňu hneď zakývala suseda. Vybrala sa k nej s pocitom, ktorý sa nedal nazvať ani náhodou príjemným. Okrem poďakovania sa chcela od nej dozvedieť, čo sa to tu vlastne zomlelo. Teda, čo sa stalo z ich pohľadu.

„Skoro ráno sme našli vašu mamu a dievčatko vonku. Niečo sa muselo prihodiť, ale nevieme čo. Zobrali sme ich k sebe a dali sme im raňajky. No… a vaša mama… všimli sme si, že nie je úplne…“ zaváhala a potom pevnejšie pokračovala: „Keď som od malej na obed zistila, že nemajú nič navarené, doniesla som im trochu jedla. Je to divné, nevedeli sme, čo… ale, keď dievčatko povedalo, že prídete, tak sme čakali.“

Keby bola taká možnosť, tak by sa najradšej rovno prepadla pod zem. Osobne poslala svoju matku na toto miesto, aby si tu odpočinula. A čo z toho vzišlo! Bolo jej hrozne. Vinila sa za ten blbý nápad. V mysli sa jej rozbehlo hneď niekoľko hrôzostrašných scenárov. Bože, ak by sa Lucke niečo stalo, tak jej to sestra nikdy neodpustí.

Striasla sa a pozrela na hodinky, ale aj bez tohto gesta vedela, že im neostáva nič iné, len prespať v chatke. A ráno odídu hneď prvým autobusom. V rozpakoch sa poďakovala susede a ubezpečila ju, že všetko bude v poriadku a že ráno pôjdu domov.

V chatke rozostlala postele v malej spálni a snažila sa vymámiť od mamy, čo sa vlastne stalo. Ani vo sne by jej nenapadlo, že mamu tu bude strašil duch jej muža. Aspoň to tak vyzeralo z jej nesúvislých slov a vyjašeného pohľadu. V duchu si nadávala, že na to nemyslela. Nepredstavovala si, že by s týmto miestom mohla byť spojená nejaká trauma. Hm… alebo predsa? Keď nad tým v noci rozmýšľala, neprišlo jej to až tak nemožné. Mohlo to byť však aj čokoľvek iné…

Tej noci spala len útržkovito. Ráno obe postavila do pozoru už za úsvitu. Na raňajky spravila chleba s maslom a čaj. Mama sa ničoho nedotkla. Anna zbalila ich veci a vybrali sa do stredu dediny. Slnko nad ich hlavami začínalo postupne naberať silu, ale ešte stále bolo nízko, keď nastupovali do autobusu. Pred obedom boli doma.

Týmto dramatickým výletom sa začala etapa pravidelných návštev v psychiatrickej nemocnici, kde bola jej mama hneď v nasledujúci pondelok hospitalizovaná. Táto prvá hospitalizácia bola paradoxne najjednoduchšia. Mamina myseľ blúdila mimo priestor a čas, zamknutá niekde, kde nechcela nikoho pustiť. Týmto neslávnym výletom sa mama stratila definitívne. Utieklo ešte veľa vody v Dunaji, kým si to jej dcéra dokázala pripustiť tak, že ju to prestalo zraňovať.

Nikto vtedy nevedel, a Anna už vonkoncom nie, že niekde v neznámych hlbinách duše chorej ženy, sa skrývalo malé opustené dieťa a čakalo, kým ho niekto oslobodí.