Denderský zverokruh

Všade bola hlboká tma. Kúdoly ako noc čiernych očí sa dvíhali k jej nohám z bezodnej priepasti. Kde to bola? Zdvihla hlavu a nad sebou uvidela niečo známe. Kamenná doska z denderského chrámu s kruhom hviezdnych znamení. Bola však iná, ako ju videla v dokumentárnom filme. Vznášala sa jej nad hlavou ako výstraha. Výstraha čoho? Nepôsobila nepriateľsky, ale aj tak jej pripadala veľmi znepokojivá. Hýbala sa. Pomaly klesala dole akoby úzkym tunelom a… “Musím utiecť!” preblesklo jej v mysli.

Rútila sa priamo na ňu!

Obrazce na nej sa rozmazali a postavy na nej ožili. Tmavé tiene, tmavý tunel. Začula hlasy. Niekto ju lákal do tmy. Vtieravý hlas sa jej zabodával hlboko pod kožu. Cítila, ako sa jej zmocňuje panika. Kde preboha bola? Cítila svoje telo bezmocne spočívať v posteli. Cítila jeho takmer mŕtvu tiaž a predsa bola aj v tom čiernom priestore. Nad hlavou nebezpečenstvo, že ju ťažká kamenná doska rozpučí a pod sebou čierne tiene, ktoré sa jej škodoradostne prihovárali: „Si naša. Poď s nami.“

„Nie, nie!“ kričala bezhlasne.

Tiene nadobudli formy neforemných ľudských postáv. Krúžili okolo nej. Rôzne tváre. Tmavé, pokrivené tváre starcov. Už ju mali. Už bude ich. Plamenné oči k nej vystreľovali svoje presvedčivé volanie: „Nemáš inej možnosti.“

Stačilo sa poddať. Spočinúť v ich kruhu. Magická doska by stratila akúkoľvek moc.

Kostnatá ruka zovrela jej srdce. „To nie. To nemôžem. Bože, čo mám robiť?“

Chytala ju panika. Niečo ako neviditeľná strieborná nitka tenšia ako vlas ju ešte spájala so spiacim telom v jej spálni. Ani sa nepohlo. Keď tú nitku pretrhne bude mať už navždy pokoj?

„Áno, áno. Urob to!“ volali na ňu pokušiteľské hlasy.

Zrazu silno zažmúrila oči. „Prosím. Prosím,“ prosila ani nevedela koho. „Som láska, som svetlo. Som láska, som svetlo,“ šemotila v panike. Chytala sa tých slov ako topiaci slamky. Okolo nej zablikalo slabé svetlo. Všimla si ho až keď bolo silnejšie, ale ten zvláštny úkaz jej dal silu, aby sa celou svojou existenciou upínala na tie opakované slová.

Tiene a hlavy zlostne ustúpili. Vydýchla si. Prečo nemiznú? Napriek zatvoreným očiam videla ich zaváhanie, ale ani náznak toho, že by sa chceli vzdať koristi. Tak ľahkej koristi. Zmĺkla a tiene znova zosilneli. Smiali sa a tváre pokryté tmavými šmuhami sa na ňu vyškierali: „Si naša. Nič nezmôžeš.“

„Som svetlo. Som láska. Som svetlo, som láska,“ znova spustila mantru, ktorá jej pomáhala držať od tej temnoty odstup. Do srdca sa je vkrádalo hrozné poznanie. Nevie ich zastaviť. Zvieralo ju až jej pukalo srdce. Nemá na to silu a nikto jej neprichádza na pomoc. Dokedy to takto vydrží.

„Čo mám robiť?“ vyslala zúfalú prosbu ani nevedela kam. Tam hore. Tam, kde… čo?

Zrazu mala pred vnútorným zrakom scénu z večera. „Nenávidím ťa. Nenávidím!“ kričala ako zmyslov zbavená na matku, ktorá sa na ňu pozerala bezbranným, trochu vyčítavým pohľadom. Zračilo sa v ňom prosté „Ja viem.“ Jej telo bolo zhrbené. Starobou? Chorobou? Alebo…?

Čo to bolo? Do očí sa jej zrazu nahrnuli slzy. Už vedela čo musí spraviť. Už vedela, že ak to nespraví, prepadne sa do temnoty a nebude jej pomoci. Anna silno prižmúrila už aj tak zatvorené viečka a s nečakanou pevnosťou vyslovila prísahu: „Ráno pôjdem za mamou a objímem ju.“

Na to, čo sa stalo, nemala nikdy dostatok správnych slov. Tma sa za zvukov divokého kvílenia rozplynula a ju zalialo jasné nepozemské svetlo. Zdvihla oči hore. To svetlo bolo všade. Kúpala sa v ňom. S úľavou oči zavrela a spokojne si vzdychla si. Zvyšok noci spala pokojným nerušeným a oslobodzujúcim spánkom.

– – –

Keď otvorila oči do ranného slnka, vedela, čo musí urobiť. Ten sen, či čo to bolo, jej vyskočil do vedomia v plnej živosti. To ráno bolo ako každé iné pracovné ráno. Jej mama, keď počula, že už vstala, vstala tiež. Vystriedali sa v kúpeľni. Pozdravili sa akoby sa nič nestalo. Anna nakŕmila mačky, upratala im záchodíky. Obliekla sa a pripravila všetko, čo potrebovala. Niekoľkokrát urobila pokus, ale vždy ju niečo zastavilo. Vlastný strach?

Bola s mamou v jej spálni. Dozrela, že si zobrala lieky a odmerala jej cukor v krvi. Bola s mamou v kuchyni, kde jej povedala, čo si má zobrať na raňajky. Ona bude raňajkovať ako obyčajne až v práci. Nič. Akoby ju od matky odstrkoval ohromný magnet s opačným pólom. S ťažkým srdcom sa vzdala a vybrala sa k vchodovým dverám. S neopísateľnými pocitom položila ruku na kľučku a stlačila.

Zrazu zamrzla v čase a priestore. S istotou neodvolateľného rozsudku vedela, že ak prekročí prach dverí, je s ňou koniec. Cítila to v každej bunke tela. Čas sa zastavil a čakal.

Zrazu kľučku pustila a náhlivo sa vybrala cez chodbu do kuchyne. Bez slov a bez varovania pristúpila k mame a objala ju neobratne okolo pliec. Cez pery jej vykĺzlo šeptom: „Prepáč mi prosím ten včerajšok.“

Zrazu sa stal zázrak, na ktorý nikdy nezabudla. Z tých zvyčajne kalných nesústredených modrosivých očí na ňu zažiarila až nezemská neha a láskavosť. Radosť a múdrosť. Annu to zasiahlo až do najtmavších kútov srdca. Cez slzy, ktoré jej zrazu vyhŕkli do očí, zazrela úsmev a pokývanie hlavou. Nevedela ako sa znova ocitla pri dverách a ako z nich vybehla ponáhľajúc sa do práce.

Táto udalosť im obom zmenila život. Nie, nebolo to lusknutím prsta, ale krôčik po krôčiku. Svitla jej totiž nádej. Bola si vedomá toho zázraku a šance, ktorá jej bola poskytnutá. Vedela, že už konečne môže odložiť tú guľu na nohe, ktorá ju ťažila tak veľa rokov.