Zavraždené dievča
Pouličné lampy blikali ako svätojánske mušky v márnej snahe premôcť ponurú a hrôzu naháňajúcu nočnú temnotu. Na dláždenej ceste sa ozývala ozvena tackavých krokov mladého dievčaťa. Náhle zakopla a sťažka padla na kolená. Zadúšajúce teplo letnej noci jej nedalo poriadne dýchať. Prstami kŕčovito zvierala svoje šaty. Počula namáhavé a prudké búšenie svojho srdca, ale aj ťažké kroky niekoho iného. Ten niekto mal obuté topánky s mäkkou podošvou a napádal na jednu nohu. Li Qian sa prudko otočila, ale okrem drobného hmyzu hmýriaceho sa pod lampami nevidela nikoho.
Dievčina jemných čŕt tváre by za normálnych okolností bola pekná, ale teraz sa jej na tvár lepili vlasy. Strapaté a mokré od potu. Jej líca a pery boli bledé a táto bledosť ju tiež špatila. Náhle sa jej výraz zvláštne zmenil. Sinavé pery sa skrivili do zlovestného úškrnu a v jej očiach sa usadila nevraživosť zmiešaná s čistou neopísateľnou hrôzou.
„Choď preč!“ zvrieskla a zastavila sa. „Keď som sa ťa zbavila raz, tak sa ťa zbavím aj druhýkrát!“
Kroky sa zastavili. Pod vyhrnutými rukávmi na bielych ramenách dievčaťa naskočila husia koža. Napriek letnej horúčave sa triasla zimou. Schmatla dlažobnú kocku na obranu. Či útok? Mala pocit, že kroky sa k nej blížia zo všetkých strán ako roj mäsožravých príšer. Bola tam sama. Nie nadarmo sa hovorí, že to, čo je neviditeľné je najstrašidelnejšie. Li Qian za neustáleho kriku trieskala a mlátila vzduch okolo seba.
Dlažobná kocka jej v ruke oťažela a drsný povrch jej bolestivo zranil dlaň. Vyčerpaná sa predklonila a dlaňami sa oprela o pokrčené kolená. Ledva lapala po dychu a neprítomne vypliešťala stmavnuté oči na zem. Náhle sa jej zreničky zúžili a zachvátil ju neovládateľný tras. Dlažobná kocka jej vypadla z ruky. Dopadla na palec v sandále, ale bolesť necítila. Tackavo ustúpila niekoľko krokov dozadu. Kolená ju viac neudržali a zosunula sa k zemi.
Tieň… bol tam tieň! Priamo pod pouličnou lampou. Ako je možné, že uvidela tieň a nikoho, kto by ho vrhal? Rozprestieral sa na zemi ako veľký čierny atramentový fľak v tvare postavy. Paralyzovaná Li Qian sa skrčila a postava, ktorá ju tak dlho prenasledovala, zostala stáť.
„Keď si neurobila nič zlé, tak prečo sa bojíš tieňa?“ doľahol k nej škrípavý smiech.
– – –
Cez okno izby presvitali prvé lúče ranného slnka. Bolo päť hodín, keď telefón na nočnom stolíku začal kvílivo vyzváňať. Zhao Yunlan pracoval celú noc. Keď konečne prišiel domov, padol do postele tak ako bol. Neunúval sa ani vyzliecť. Práve keď sa konečne uvoľnil a spánok sa mu začal usádzať na očiach, telefón ho zaplašil preč. Horko ťažko otvoril zlepené oči a so znechutením upieral zrak na plafón v snahe zabrániť ťažkým viečkam znovu prikryť oči. Po troch sekundách sa pozviechal a mátožne bojujúc s otupenosťou konečne zdvihol telefón.
Izba Zhao Yunlana bol materializovaný chaos. Čo izba! Psí brloh to bol. Všade boli pohádzané kusy oblečenia. Na posteli, na zemi. Bez ohľadu na to, či špinavé alebo čisté. Veľká posteľ pre dvoch bola zaprataná rôznymi vecami. Pri niektorých by bol dosť problém identifikovať k čomu slúžili. Ponožka omotaná okolo laptopu, slnečné okuliare, dáždnik, špicatý origami klobúk a škatuľa plná rumelkového prášku. Pri všetkom tomto neporiadku zostalo na spanie miesto ledva pre jednu osobu.
Mrzutý výraz prezrádzal, že stačí malá iskra a hnev v ňom vybuchne ako sopka. Avšak, akonáhle prijal hovor, jeho hlas znel úplne normálne. Evidentne bol na takéto vyrušovanie už zvyknutý. Bolo vlastne normálnou súčasťou jeho života. „Čo sa zas stalo?“
„Niekto zomrel,“ ozvala sa Wang Zheng z druhej strany.
„Kedy?“
„Teraz v noci, pred chvíľou.“
„Kde?“
„Na Univerzitnej ulici.“
„Hm…“ Zhao Yunlan si prešiel po tvári. „Nech tam ide starý Chu a postará sa o všetko.“
„Chu Shuzhi je na služobnej ceste v Xiangxi.“
„A čo Lin Jing?“
„Bol povolaný do Podsvetia.“
„Do čerta… a čo Zhu Hong? Ah, nič. Včera bol spln a je zrejme na odchode. Kto je ešte v práci?“
„Ja, ale za chvíľu svitá a budem už musieť odísť,“ odpovedala Wang Zheng. „Je tu ešte Da Qing a ten nováčik Guo Changcheng.“
Zhao Yunlan zívol: „Povedz Da Qingovi nech tam ide a nech zoberie aj nováčika. Aspoň sa niečo naučí.“
„Guo Changcheng nemôže ísť nikam,“ zareagovala Wang Zheng. „Keď v noci prišiel, odpadol a ešte stále je v bezvedomí.“
„Ach!“ zavrčal. „Čo ho vystrašilo?“
„Recepčný Wu a ja.“ A dodala: „Už som ti viackrát pripomínala, že je potrebné vytvoriť pre starého Wu nové telo z niečoho poriadnejšieho. Telo, ktoré vytvorila Zhu Hong z vreca a papierovej krabice vôbec nepripomína skutočného človeka.“
Zhao Yunlan sediac na kraji postele si rezignovane vzdychol.
„Nie je zvykom, aby som tam šiel osobne. Mohlo by to vyvolať zbytočné otázky. Hm, ale zdá sa, že nemám na výber. Fajn, prídem. Nech ma tam Da Qing počká.“
Ukončil hovor, umyl sa a vybral sa autom k Univerzitnej ulici. Trvalo mu to len pár minút. Pred zákrutou spomalil a zrazu sa mu pred očami mihol čierny tieň. Na prednú kapotu dopadla ako granát chlpatá guľa a len tak tak nepreliačila plech. Skočil okamžite na brzdy a sťahujúc dolu sklo okna zvrieskol: „Táto vec sa volá automobil! Je to zariadenie na transport a nie tvoj hajzlík! Opováž sa ho poškodiť!“
Na prednej kapote sedela ako noc čierna tučná mačka. Že by africký príbuzný Garfielda? Veľká mačka sa poobzerala okolo akoby kontrolovala, či náhodou nie je blízko niekto cudzí. Potom trhla fúzikmi a prehovorila: „Prestaň bľabotať a vystúp. Necítiš ten zápach?“
Vzduch bol presýtený čudne páchnucim smradom. Vrážal mu do nosa ako biologická zbraň.
„Prdol si si práve? Čo je to za puch?“ odvrkol Zhao Yunlan smerom k mačke. Zapchal si nos a vystúpil z auta. Čierna mačka ho ignorovala. Zoskočila z kapoty a rozbehla sa dopredu. Na kraji cesty už stálo niekoľko policajných aut a pred vstupom do bočnej malej aleje bola natiahnutá policajná páska.
Pošmátral po vreckách a nakoniec sa mu podarilo vyloviť zamestnanecký preukaz. Policajt strážiaci pásku ho ledabolo skontroloval a keď ho vrátil Zhao Yunlanovi, odbehol k stene a zvracal. Zhao Yunlan si rozpačito poškrabal vrabčie hniezdo na hlave. „Vyzerám tak odporne?“
Čierna mačka, ktorá bola už kus cesty vpredu, sa netrpezlivo otočila a hnevlivo na neho mňaukla. Hundrajúc podliezol policajnú pásku. „Dobre, dobre, vaša dôležitosť. Do prdele, to je smrad. To sa nedá vydržať.“
Prešiel len pár krokov, keď ho zastavil veliaci policajt: „Ste z Jednotky špeciálneho vyšetrovania?“
Na Ministerstve verejnej bezpečnosti sa všeobecne vedelo o existencii utajeného odboru nazývaného „Jednotka špeciálneho vyšetrovania“, ale nikto, ani dôstojníci vyšších hodností, netušili čo presne táto jednotka robí. Keď bol k prípadu povolaný niekto z Jednotky špeciálneho vyšetrovania, tak vždy to bolo na rozkaz od najvyšších autorít a nebolo proti tomu odvolania. Sídlo tohto mysteriózneho útvaru bolo utajené a hoci táto jednotka spadala pod Ministerstvo verejnej bezpečnosti, nebola ich činnosť nijako riadená ani monitorovaná. Bola to uzavretá organizácia so striktným vnútorným poriadkom. Aj vyšetrovacie postupy boli úplne netransparentné. Nikto netušil, ako prebiehajú. Dokonca ani média nemohli nikoho z Jednotky špeciálneho vyšetrovania kontaktovať, či dokonca písať o ich činnosti, bez špeciálneho oficiálneho povolenia. Keď bol prípad pridelený tejto jednotke, bolo to akoby bol strčený do čiernej nedobytnej skrinky, z ktorej na záver vyšla už len mysteriózna správa.
Zamestnanci tejto jednotky boli ešte zvláštnejší ako čudesné prípady, ktoré vyšetrovali. Ich správy boli vždy detailné, logické a nespochybniteľné. Vždy obsahovali presný výpočet krokov vyšetrovania a zadržania páchateľov. Jediným podozrivým detailom bol fakt, že kriminálnici vždy nakoniec zomreli. Vzhľadom k tomu, že najčastejšie šlo o brutálne zločiny, možno si kriminálnici aj zasluhovali takýto koniec. Avšak… bolo tam príliš veľa náhod.
Zhao Yunlan a Yang, služobne starší policajt povolaný k prípadu, si priateľsky potriasli ruky.
„Ako vás mám volať?“
„Zhao, Zhao Yunlan. Stačí, keď ma budete volať Zhao.“
Ostrieľaný policajt bol trochu prekvapený. Nikdy by nepovedal, že tento mladý muž je veliacim dôstojníkom špeciálnej jednotky. Vysoký, štíhly a dobre vyzerajúci. Skôr pripomínal celebritu zo sveta módnej reklamy a nie policajta. A to napriek nedbanlivému oblečeniu. Na sebe mal dokrčenú košeľu s chýbajúcimi gombíkmi a k tomu vrabčie hniezdo na hlave namiesto normálneho účesu. Ale bez ohľadu na to, ako tento mladý muž vyzeral, povesť kapitána Zhao Yunlana bola tak známa, že aj keby náhodou bežal po ulici nahý, nižší dôstojníci by ho pravdepodobne vychvaľovali za jeho trendovosť.
„Ó, naozaj!“ zhíkol. „Kapitán Zhao! Prepáčte mi prosím, že som vás nespoznal. Kto by to povedal. Ste tak mladý a už tak úspešný.“
Zhao Yunlan utrúsil nejakú formalitu ako odpoveď. Na lichotivé reči si už viac menej zvykol. V tom istom momente ich prerušilo hlasné „mňau“, ktoré prezrádzalo netrpezlivosť malej bytosti pri ich nohách. Keď policajt Yang pozrel dole, uvidel už len čiernu šmuhu, ktorá sa rýchlo šplhala po kapitánových nohaviciach a košeli a usadila sa mu na ramene. Za iných okolností by bola čierna mačka na mieste zločinu považovaná za zlé znamenie, ale táto bola tak trochu pritučná a pôsobila skôr smiešne. Yangov zrak sa stretol s nebojácnymi očami, ktoré si ho premeriavali.
„To, to je čo?“
Zhao Yunlan si rozpačito napravil nohavice, ktoré mačka dokrčila pri šplhaní hore, a zasmial sa. „To je náš mačací kolega. Je neskutočne pracovitý a neznáša táranie počas práce.“
Yang onemel. Čierna mačka arogantne a s ťažkosťami natiahla svoj krk a netrpezlivo švihla chvostom. Zhao Yunlan pochopil a ukázal Yangovi malý obojok s menovkou, ktorý mala okolo krku. „Toto je špeciálne označenie Jednotky špeciálneho vyšetrovania a v podstate je rovnaké ako karta zamestnanca. Nebojte sa. Je to skúsený kocúr a vie, čo má robiť.“
Yang bol v rozpakoch. Nevedel, ako má na taký nezmyselnosť zareagovať. Nechal to tak a radšej odviedol šéfa Jednotky špeciálneho vyšetrovania a jeho mačku na miesto zločinu. Zápach rástol a bol každým krokom neznesiteľnejší. V úzkej uličke ležalo ženské telo. Oblečené bolo v tričku s nápisom „Univerzita Dračieho mesta Orientačný tábor“. Oči a ústa mala doširoka otvorené. Ruky a nohy rozhodené. Jej brucho bolo rozpárané a prázdne. Yang, viditeľne otrasený, si zakryl nos papierovým obrúskom.
Mačka na kapitánovom ramene vydala dlhé „mňauu“ a zoskočila na zem k mŕtvemu telu. Dvakrát ho obehla, posadila sa vedľa neho a pozrela na Zhao Yunlana ako dobre vycvičený pes.
Ten pristúpil k telu, pričom si naťahoval rukavice, ktoré vytiahol z rozgajdaného vrecka nohavíc. Preskúmal miesto, kde sedela jeho mačka a opatrne zdvihol ruku mŕtvoly. Policajt Yang sa nahol a na zemi zazrel zakrvavený odtlačok ruky. Bolo jasné, že odtlačok nespôsobila ľudská ruka. Dlaň bola malá akoby detská, ale prsty boli dlhé minimálne dvadsať centimetrov. Hoci bol Yang policajtom prakticky celý život, niečo tak čudné ešte nevidel. Nestihol sa ešte spamätať z ohromenia, keď Zhao Yunlan prehlásil vážnym a rozhodným hlasom: „Od tohto momentu spadá tento prípad výlučne pod Jednotku špeciálneho vyšetrovania. Do dvoch pracovných dní bude prevzatie našim tímom aj oficiálne potvrdené.“
Yangovi nedal čas na spracovanie tejto informácie a ukázal prstom na ošarpané dvere: „Čo je toto za miesto?“
Žiaden komentár, buďte prvý.