Vôňa kávy

Raňajky do postele

Potichu otvoril dvere do izby zatienenej kvetovanými závesmi. Cez štrbiny prenikali so izby prvé lúče slnka, ktoré sa ešte trochu neochotne šplhalo spoza kopca. Cez v okne zavesené sklenené kryštály maľovali dúhové škvrnky na dverách starodávnej skrine.

Jedna dúhová škvrnka sa rozlievala po poduške, na ktorej spočívala strapatá hlava. Usmial sa a potichu vstúpil do izby. V rukách niesol drevený podnos s dvoma šálkami kávy a tanierik s keksíkmi a kávou. Uškrnul sa sám pre seba. Nuž, raňajky to neboli, ale ako štartér do dňa by to mohlo zafungovať. Opatrne položil podnos na kraj postele a nahol sa k žene, ktorá si pred rannými lúčmi zakrývala tvár rukou.

„Magduška…“ šepol je do ucha a zľahka pohladil nahé rameno. Magda sa zavrtela a čosi zamrmlala. S úsmevom sa díval na jej rozcuchané vlasy rozhodené po poduške. Zľahka jej fúkol pod roztomilé uško. Očarujúco senzitívne – mihlo sa mu hlavou.

„Hm,“ ohnala sa rukou. Jozef sa len tak tak stihol uhnúť. Zasmial sa a chytil jej dlaň do svojej. Dlhé mihalnice sa rozochveli neochotou zdvihnúť závoj viečok. Otočila sa a so stále zatvorenými očami sa k nemu privinula.

„Ešte chvíľu, dobre?“

Cítil na hrudi jej teplý dych. Rozochvieval v ňom túžbu znova sa ponoriť do vášne. Skôr, ako si to uvedomil, jeho voľná dlaň sa jemne, ale pevne, posúvala od oblého ramena k hladkým bokom a…

„Čo to?“ zdvihla hlavu a náhle sa posadila. Vtiahla do seba vzduch. „Káva?“

Jozefove putujúce prsty stratili balans i cieľ. Neochotne sa zošmykli na perinu.

„Nuž, nie sú to priam raňajky do postele, ale káva a niečo malé k nej,“ takmer hanblivo sa zaškeril. „Dáš si?“

Nečakajúc na odpoveď sa natiahol k tácke a zobral z nej šálku so srdiečkami. Vďačne ju prijala a zhlboka sa napila horúceho nápoja. Jozef si tiež usrkol z druhej. Keď zdvihol oči, stretol sa s jej pohľadom.

„To si zaslúži odmenu,“ špitla a koketne na neho spoza okraja šálky zaklipkala očami.

Opatrne jej zobral z rúk srdiečkovú šálku a spolu so svojou obe opatrne položil na nočný stolík. Rovnako metodicky sa natiahol za podnosom a položil ho na zem. Keď sa k nej znova obrátil, v ruke držal kúsok čokolády.

Magda ho celý čas sledovala pohľadom a ani sa nepohla. Keď niesol sladkosť k jej ústam, poslušne ich otvorila a na jazyku zacítila horko-sladkú dobrotu. Usmiala sa a v tom úsmeve bol prísľub, ktorému Jozef nemienil odolávať.

🙂