Napriek tomu, že jej matka bola zatvorená v nemocnici, ale možnože aj vďaka tomu, si Anna trochu vydýchla. Jedno bremeno odložila bokom a mohla sa slobodne a v plnej miere nivočiť v stále sa opakujúcich pracovných katastrofách.
Teplé dni zvádzali k prechádzkam a snažila sa ich čo najviac využívať. Veľmi rada chodila von sama. Vtedy sa mohla túlať tam, kde ju nohy zaniesli, zastaviť sa tam, kde sa pred ňou otvoril pohľad na pokochanie sa alebo len tak si ľahnúť do trávy a pozerať sa do hlbokej modrej oblohy až kým s ňou splynula tak, že vnímala iskrivosť priestoru nad sebou.
Nie, nebola samotár. Mala rada aj spoločnosť, ale musela sa v nej cítiť bezpečne. Vtedy sa s ľahkosťou podriadila očakávaniu tých druhých. Vždy mala na pamäti, aby nikdy nezranila city iných. Tak to cítila, tak bola možno vychovaná, tak to mala vpísané až do špiku svojich kostí. Tak silno, že to vôbec nevnímala. Len týmto spôsobom sa cítila byť prijímaná, ale… Ale aj tak v nej čoraz častejšie niekde hlboko hlodal červíček pochybností. Nevedela ten pocit pomenovať a keď sa objavil, urobila všetko preto, aby ho potlačila čo najhlbšie.
Aj teraz, keď sa prechádzala s kamarátkou Gitkou po vinohradoch nad mestom, zachytila ten pocit. Bolo to niečo ako smútok. Gitka čosi neustále hovorila. Práve sa sťažovala na svoju matku a brata a dokola hovorila, ako ju nerešpektujú, ako ju nechápu a sú proti všetkému, čo robí. Nechala ju rozprávať a sem tam prikývla s „Áno“ alebo „Ach, akí necitliví.“
Jej predstava o kamarátstve bola veľmi jednoduchá. Podporiť ich a stáť lojálne na ich strane. Nebolo dôležité, či vnútorne s nimi súhlasila alebo nesúhlasila. Vždy, aj keď cítila, že to čo počuje, nie je celkom… hm, prijateľné a že sama to cíti úplne inak.
“Prečo?” pýtala sa sama seba často o mnoho mnoho rokov neskôr. Odpoveď bola prekvapujúco jednoduchá. Robila to zo strachu. Zo strachu, že by zranila city iných, si radšej obrazne zahryzla do jazyka a čudný pocit zakryla falošnou účasťou. Dokonca povzniesla svoju schopnosť byť chápajúcou bútľavou vŕbou na úroveň mimoriadnej a prospešnej dobrej vlastnosti. A že sa do tej bútľavej vŕby dokázalo pozbierať vecí, príbehov, emócií! Priam nekonečné množstvo. Možno si tým napĺňala pocit prijatia a užitočnosti? Možno.
Rovnakým spôsobom pristupovala k členom rodiny. Teda nie rovnako ku všetkých, lebo po rokoch ju predsa len osvietilo dostatočne na to, aby pochopila, že evidentne niektorí z nich bútľavú vŕbu nepotrebovali. Uvedomila si, že naopak, ona sama by potrebovala ucho, ktoré by ju počúvalo a pri ktorom by mala pocit, že je vnímaná.
Ale vtedy, na tej prechádzke o tom nevedela a ani jej nenapadlo rozmýšľať týmto smerom. Sama vtedy počúvala len na pol ucha, keď akési slovné spojenie o tom, že Gitke mama nerozumie a ona ju za to neznáša, spôsobilo, že sa zrazu ocitla v obraze, ktorý bol ako živý.
* * *
Stála v obývačke pri skrinke, na ktorej trónil klasický tlačidlový telefón a práve hovorila svojej sestre na druhom konci drôtu: „Andrea, veď by ste nás mohli aj prísť navštíviť. Už ste tu dlho neboli.“
V duchu si trochu s výčitkou pripomenula, že aj oni dve, teda ona a ich matka, by sa mohli vybrať do Bratislavy za sestrou a teda za dcérou a vnukmi. Bol začiatok februára, ale akosi cítila, že je nad jej sily cestovať do hlavného mesta aj počas víkendu. Mala totiž plné zuby toho každodenného dochádzania počas pracovných dní. Ubíjalo ju to. Naviac s matkou sa jej neosvedčili dlhšie cesty. Nechcela znova zažívať ten šialený stres, keď by sa zrazu rozhodla vystúpiť z auta počas jazdy, ako sa to už raz stalo. Avšak túžila, aby do ich monotónneho života vstúpila čo i len malá zmena. V podobe návštevy, na ktorú by sa tešila. Preto zatajila dych a dúfala, že Lenka bude súhlasiť a sľúbi sa, aj keby nie hneď tento víkend, ale niektorý z nasledujúcich.
Z telefónu sa trochu váhavo ozvalo: „Vieš, mám toho veľa. Nemôžem.“
Keď Anna hneď nezareagovala, Andrea s hlasným povzdychom pokračovala: „Nemám ani chuť prísť. Tie návštevy ma veľmi vyčerpávajú. Po hodine s mamou som úplne na dne. Prepáč, ale nemôžem. Chápeš?“
„Chápem,“ povedala Anna neprítomne nahlas. Sestre i sebe. Chápem… čo to zrazu cítila? Chápem… tak jednoduché slovo a dotýkalo sa jej srdca so zvláštnou bolesťou. Chápem… kto pochopí mňa?
Zrazu sa jej z hĺbky srdca snažil prebiť výkrik: „Ale ja som s ňou viac ako len jednu hodinu. Ja som s ňou stále, prečo nechceš pochopiť, že ma to ničí! Prečo to nechápeš!“
Namiesto toho len bezfarebne zopakovala: „Chápem… tak dobre. Netráp sa preto,“ a náhly výbuch emócií prekryla ľahkým smiechom. Bola v tom majster. Bola majster v zakrývaní svojich pocitov a emócií. Iba jediná osoba dokázala siahnuť za ten pancier a vyprovokovať ju až k nepríčetnému výbuchu. Tou osobou bola jej vlastná matka. Anna sa snažila nevidieť a necítiť tie podráždené struny svojho srdca, keď na nich jej matka začala hrať. Vedome či nevedome. Bolo to úplne jedno. S hnevom a tvrdohlavým odmietaním vrčala na pôvodcu svojich nepohodlných pocitov. Nechápala, prečo jej to matka robí. Vinila ju za to, že sa cíti úplne udupaná. Vnímala ju ako väzenskú guľu, ktorá ju ťahá do hĺbok močiara v hlbokom lese.
***
„Hej, počúvaš ma vôbec?“ do uší sa dobíjala nespokojná otázka. Ach Gitka. „Áno…“ veselo sa zasmiala, „len som sa trochu stratila. Čo si to hovorila?“
… a otvorila svoju bútľavú vŕbu dokorán stále a dookola sa opakujúcim ponosám, ale aj plánom a túžbam osôbky vedľa seba.
Keď sa vracali, Gitka zmenila tému rozhovoru. Pred niekoľkými týždňami ona a ich spoločná kamarátka zobrali spred bytovky na sídlisku mačku s mačiatkami. Mačka tam porodila šesť mačiatok a dve sa medzičasom stratili. Nebolo divu. Boli priamo na očiach a nie všetci ľudia boli ochotní tolerovať tie zvery pri paneláku. Annu a Gitku spájalo dlhoročné priateľstvo, ktoré nadviazali práve v ochranárskej organizácii. Rovnako ako Anna, aj Gitka fungovala ako domáci depozit pre mačky v núdzi.
Mačka, ktorá dostala vznešené meno Gabrielle, sa zotavovala v prázdnej izbe rodinného domu, kde Gitka bývala. Mohla sa tam bezpečne postarať o svoje mačiatka a čakať, kým sa im nájde nový, ten najlepší domov.
„Vieš, že plánujem ísť na Erazmus?“
„Hej, hovorila si. Už vieš kde a kedy?“
„Už teraz od júla. Do Španielska.“
„Super. To je úžasné,“ Anna jej to veľmi priala.
„Ale neviem, čo s Gabrielle. O moje mačky sa mi postará teta, ale nechcela by som ju príliš obťažovať. Je už predsa stará a aj chorá.“
Gitkine mačky mali ideálne podmienky. Aj slobodu vonku a aj bezpečie a plné misky vo vnútri vrátane teplých pelieškov a postele ich majiteľky. Po chvíli zdôvodňovania, prečo nemôže požiadať o pomoc niekoho z ochranárskej organizácie, s ktorou spolupracovali, sa Anna nakoniec podujala na krok, ktorý sa od nej evidentne očakával.
„Tak by som ich mohla zobrať ja na ten čas, kým sa nevrátiš. Mama je v nemocnici, tak to bude ľahšie. Je leto, môžu byť na balkóne.“
„Áno? Super. To budem veľmi rada…“
A tak do Anninho života vstúpila krásavica, čiernobiela mačka, a jej štyri mačiatka. Vo veľkom byte mali jednu izbu, ktorá slúžila trošičku ako pracovňa, mačacia izba a tiež bordeláreň. K tejto izbe patril veľký balkón, ktorý dala Anna už pred rokmi zamrežovať, takže vlastne slúžil ako vonkajšia voliéra. Voliéra na desiatom poschodí vežiaka.
Na tom balkóne, kde bola tiež umiestnená pevná drevená zateplená búdka, našli mačací bezdomovci dočasný domov. Mačka i mačiatka ešte brali lieky a jej vlastné mačky sa potrebovali zmieriť a zvyknúť si na nežiadúcich votrelcov v ich teritóriu. Neboli vôbec nadšení, lebo im bol zrazu odmietnutý vstup na balkón, kde sa radi slnili a hrali.
Malí votrelci boli vzorní pacienti a po čase ten balkón otvorila. Keďže sa už poznali cez okno, zoznamovanie prebehlo veľmi dobre a mačiatka nečakane získali hneď aj druhú mamu a v kocúroch parťákov na hry.
Dni ubiehali a nakoniec sa ukázalo, že si Anna na seba uviazala ďalšie bremeno. Leto sa blížilo k svojmu koncu a Gitka sa nevracala. Rozhodla sa totiž svoj pobyt v slnečnej Barcelone predĺžiť.
Žiaden komentár, buďte prvý.