Keď niečo nájdeš, tak sa vraj trochu strácaš? Naozaj?
Hřála si dlaně o kelímek s horkou čokoládou. Těšila se do tepla a v duchu prosila vlakové bohy o volné kupé. Z lavičky, na kterou si odložila batoh, zářila na celé nástupiště osamocená žlutá rukavice. Rozhlédla se kolem a zaostřila na outfity svých budoucích spolucestujících. Pak pohledem sklouzla zpátky k rukavici. Připomnělo jí to kousek textu od Prohrála v kartách: „Když něco najdeš, tak se trochu ztrácíš…“ Vlak se skřípěním zabrzdil ve stanici.
Anna vstúpila do vlaku, ale tá rukavica jej nešla z mysle. Zrazu sa vychytila a predierala sa proti prúdu ľudí. Bežala k lavičke. Rukavička tam ešte stále bola. Schmatla ju a letela späť, ale vlak sa už strácal v zákrute.
Nespokojne zašomrala: „Čo som to spravila!“
V ruke zvierala rukavičku, kvôli ktorej nechala svoj vlak odísť. Čo teraz? V duchu zlostne dupkala nohami.
„Pani?“ ozvalo sa za ňou.
Trochu sprudka, viac ako trochu, sa otočila, neochotná v tejto nálade s kýmkoľvek komunikovať. Za ňou stála žena a malé dievča. Prinútila sa upokojiť a na zamračenej tvári vyčariť krivý úsmev.
„Áno?“
„Vidím, že ste našli rukavičku,“ ukázala žena na jej ruku. Pozrela sa tiež na tú nešťastnú rukavičku. Zároveň zaregistrovala pohľad dievčatka. S nádejou sa dívala na ten svietiaci predmet v jej zovretej dlani.
Zdvihla ruku a usmiala sa na dievča: „Je tvoja?“
Dievčatko pozrela spýtavo na svoju spoločníčku. Pani čosi naznačila prstami a malá sa okamžite usmiala a rýchlo prikývla. Nie jedenkrát.
„Moja vnučka nepočuje,“ trochu ospravedlňujúco sa ozvala žena. „A tú rukavičku stratila. Bola z toho celá smutná. Naposledy sme boli tu a tak sme skúsili šťastie,“ vysvetľovala prekvapenej Anne.
Anna podala rukavičku dievčaťu a tá ju nedočkavo schytila a pritisla si ju k srdcu. Oči jej žiarili. Anna sa spýtavo pozrela na jej starkú.
„Tie rukavičky dostala od mamy.“
„Ach, nie,“ rýchlo dodala, keď zbadala Annin zmätený výraz. „Jej mama je v poriadku, len musela na nejaký čas odcestovať.“ A hneď dodala, nečakajúc na Anninu reakciu: „Videla som, že vám ušiel vlak,“ ukázala na rukavičku, „kvôli našej nepozor…“
„To nič, nedalo mi… asi som sa pomiatla,“ zasmiala sa Anna trochu zahanbene.
„Čo keby sme vás zviezli,“ navrhla žena s úsmevom. „Nie ste zvedavá na príbeh žltej rukavičky?“
Súhlasila. Ani nezaváhala. V duchu sa zasmiala nad slovami „Když něco najdeš, tak se trochu ztrácíš…“
A čo keď je to trochu inak?
*** *** ***
Napísané na základe námetu (text kurzívou) zo spisovateľskej rozcvičky s Martinou Heš – Zimná edícia 2024 🙂
Žiaden komentár, buďte prvý.