006

Tri placky plnené oslím mäsom

     Od migrácie ľudí Jin na juh už uplynulo viac ako sto rokov a situácia v severných krajinách sa napokon po prekonaní povstania piatich barbarských kmeňov ustálila.
     Hranica oddeľovala od seba dve susedné kráľovstvá, Qi a Zhou. Qi na východe a Zhou na západe. Cisár Qi, Gao Wei, sa správal absurdne až nezodpovedne a jeho neriešenie vnútorných štátnych záležitostí spôsobilo, že moc severného Qi postupne upadala a po celej krajine sa túlali utečenci. V tom istom čase severné Zhou pod vedením cisára Juwen Junga zo dňa na deň viac a viac prosperovalo. Život bol stabilný a ľudia prosperovali.
     Vzdialenosť medzi okrskom Funing a Zhou bola vcelku veľká a na cestách bolo množstvo utečencov. Ak by sa niekto vybral na túto cestu nepripravený, vystavil by sa riziku, že sa dostane do nebezpečných situácií a bude donútený pochopiť čo znamená „nebesia a zem nevypočuli jeho modlitby“.
     Qi sužovali v predchádzajúcom roku veľké suchá. Ani v zime nenapadlo dostatok snehu, čo spôsobilo, že dôsledky sucha bolo cítiť aj tento rok.  Nedostatok úrody spôsobil hladomor a medzi mestom Ye a hranicou krajiny Chen na juhu sa utečenci snažili prežiť a dostať sa na lepšie miesta. Hovorilo sa, že niekde si hladujúci ľudia dokonca vymieňali deti na jedlo[1]. Keď nad tým Shen Qiao premýšľal, uvedomoval si, že ak by sa na ceste stretol s kanibalmi, tak kvôli svojmu slabému zraku a nedostatku bojových schopností by bol prvý, koho by chytili a hodili do kotla.
     Okrsok Funing sa nachádzal v severnej časti krajiny a bol relatívne blízko mesta Ye. V tejto oblasti nedošlo k žiadnym vážnym katastrofám. Hoci pršalo len veľmi málo, situácia tu bola pomerne stabilná. Okresné mesto bol celkom veľké; akurát sa v ňom konali chrámové slávnosti[2] a mesto bolo mimoriadne živé a plné návštevníkov.
     Tým, že Qi a Zhou boli severnými krajinami, ich život bol vo veľkej miere ovplyvňovaný zvykmi ľudí Xianbei[3]. Avšak, ako čas plynul, tieto pôvodné zvyky boli čoraz viac ovplyvňované rafinovaným kultúrnym štýlom ľudí Han. Dokonca oblečenie, výšivky, či šperky odrážali jemnosť a krásu Han zvykov zľahka okorenených drsnejším štýlom pôvodných ľudí Xianbei. Šľachta z vyšších vrstiev sa obliekala do elegantných a krásnych odevov splývajúcich až po zem. Ich šaty zdobili po bokoch dlhé stuhy, ktoré viali vo vetre. Pri chôdzi o seba cinkali perly a nefritové ozdoby, ktorými boli stuhy zdobené.
     Tento trend ovplyvnil aj nižšie vrstvy, takže členovia bohatých rodín sa tiež obliekali podobne. Spolu s klobúkmi a širokým rozviatymi sukňami oblečenia vytvárali osobitnú severskú módu. Táto rôznorodosť v oblečení vytvárala dojem, akoby sa toto mesto stalo počas chrámových slávností „malým hlavným mestom“ okrsku Funing.
     Chrámové slávnosti sa konali v novom chráme vojvodu Jianga, ktorý bol postavený na počesť nikoho iného ako vojvodu Jiang Shanga[4]. Pôvodný chrám sa nachádzal v južnej časti mesta. Vraj bol postavený počas dynastie Han, ale počas vojnových konfliktov bol zničený a upadol do zabudnutia, Zostala z neho len spustnutá ruina. Dokonca v ňom nezostala ani socha vojvodu Jianga. Tento opustený a ošarpaný chrám sa stal útočišťom žobrákov a chudákov.
     Nedávno sa k skupine ľudí, ktorí tu žili pridal muž, ktorý sa volal Chen Gong.
     Cez deň pracoval ako nájomný robotník v obchode s ryžou v meste. Nakladal a vykladal vrecia s ryžou z vozíkov a tiež vykonával iné ťažké manuálne práce. Jeho mzda bola nízka a nebol ochotný ťažko zarobené peniaze minúť na nájom. V noci sa preto vracal do chrámu – bol to pre neho vcelku slobodný a príjemný život. Jediným problémom bolo to, že v chráme bývali ďalší dvaja žobráci, takže nebol vhodný ako dlhodobé bývanie. Peniaze musel mať stále pri sebe a tiež si musel dávať pozor na jedlo, aby mu ho, ak nebude dosť ostražitý, niekto neukradol.
     Keď sa v jeden večer vrátil, okamžite si všimol, že do ošarpaného chrámu pribudla ďalšia jedna osoba.
     Sedel tam muž v sivobielych šatách.
     Chen Gong sa najprv podvedome zamračil. Priestor v ošarpanom chráme bol dosť obmedzený. Ďalšia osoba ho vlastne ukracovala o časť jeho územia.
     Potom si všimol, že ten človek drží v rukách papierový balíček. Pomaly z neho so sklonenou hlavou odjedal, jedno sústo za druhým. Z balíčka sa šírila lákavá vôňa.
     Bola to vôňa placky s náplňou z oslieho mäsa. Poznal tú vôňu. Keď bol jeho otec ešte nažive, Chen Gong ich párkrát jedol. Ale po otcovej smrti ho nevlastná matka za pomoci svojich vlastných detí vyhnala z domu. Čo sa týka tých pár medenákov[5], ktoré denne zarobil nosením vriec s ryžou, hnevalo ho, že ich hodnotu nebolo možné zvýšiť ich rozrezaním. Dostával tak málo, že si takéto jedlo nemohol dovoliť.
     Teraz sa mi slinky zbiehali v ústach a na prázdno prehltol. Keď sa však lepšie prizrel, zbadal vedľa tej osoby ďalší vypuklý papierový balíček.
     To znamenalo, že tam bola ešte jedna plnená placka.
     Chen Gong nebol jediný, kto si to všimol. Tí dva žobráci si to všimli tiež a jeden z nich už kričal: „Hej! Pýtal si sa nás, či tu môžeš bývať? Tento chrám je príliš malý pre toľkých ľudí!“
     Chen Gong vedel, že chcú zámerne vyvolať hádku. Bez toho, aby čokoľvek povedal, prešiel rovno k miestu, kde zvyčajne spával a začal si ustielať kôpku slamy. Avšak uši mal nastražené a zároveň nespúšťal oči z balíčka s plnenou plackou.
     Muž v sivom plášti mierne odvetil: “Nemám kam ísť. Keď som videl, že je tu ešte trochu miesta, napadlo mi, že si tu chvíľu oddýchnem. Bol by som hlboko vďačný, ak by si mi dovolil zostať.“
     Žobrák zahundral: “Dobre, ak si tu chceš oddýchnuť, tak zostaň. Len nám daj všetko, čo máš!”
     Chen Gong sa pohŕdavo uškrnul: “Ja nepotrebujem tvoje veci. Ak mi zaplatíš jedlom, som ochotný držať tých dvoch čo najďalej od teba!”
     Žobrák sa rozzúril: “Chen Gong! Tebe sme nič nepovedali, prečo sa jednoducho nestaráš sám o seba!”
     Chen Gong bol ešte mladý. Mal len šestnásť rokov a nie príliš veľkú postavu, ale schopnosť prispôsobiť sa, vytrvalosť a takmer krutá odvaha boli hlboko zakorenené v jeho kostiach. Nebyť toho, ako nováčik by nemal šancu okupovať najväčšiu časť v chráme na úkor tých dvoch.
     “No a čo? Len ty smieš hovoriť a ja nie?” Chen Gong lenivo zatiahol.
     Hoci tí dvaja boli len žobráci, pravdou bolo, že všetci žobráci v meste sa spájali do gangov a zároveň udržiavali vzájomný kontakt. Keďže boli v prevahe, usúdili, že sa nemusia pred Chen Gongom krčiť.
     Žobrák Chen Gonga ignoroval a namiesto toho sa natiahol po placke s oslím mäsom vedľa muža v sivom. “Rýchlo! Daj mi všetko čo máš! Chceš tu zostať? Dobre, ale o tom rozhodnem ja.“
     No skôr než sa jeho ruka stihla dotknúť jedla, už ho niekto chytil za zápästie. Žobrák vybuchol od zlosti: “Chen Gong! Zase strkáš nos do cudzích záležitostí! Chceš jesť jedlo iných ľudí len preto, že je po ruke?“
     Chen Gong rýchlo schmatol do druhej ruky placku s oslím mäsom. “Aj ja chcem jesť. Ako to, že sa ma nepýtaš?”
     Hneď na to roztrhol papierový obal, odhryzol si riadne sústo a potom víťazoslávne zvolal: “Už je to moje. Chceš to ešte?”
     Žobrák sa vrhol na Chen Gonga a ten si papierový obal okamžite zastrčil do záňadria. Hneď na to sa obaja na seba vrhli. Pridal sa aj druhý žobrák. Chen Gong nebol ani silnejší, ani o nič vyšší ako ostatní dvaja, ale bojoval s nasadením vlastného života – inými slovami, veľmi divoko. A preto v súbojoch víťazil.
     Keď bezohľadne kopol jedného žobráka do brucha, Chen Gong si oprášil ruky. Potom si s rukami v bok odpľul: “Už vás mám dosť! Čo sa do mňa stále navážate len preto, že ste tu boli prví! Nemyslite si, že som si nevšimol, že ste mi tajne pľuli do jedla! Chcete ďalšiu bitku? Tak poďte! Aj tak nemám čo stratiť. Ak dôjde k najhoršiemu, jediné, čo môžem stratiť, je môj život. Tak do toho, ak si trúfate!”
     Táto bezohľadnosť bola presne to, čoho sa jeho súperi desili. Keď druhý žobrák počul Chen Gongove slová, vyľakane sa pozrel na svojho spoločníka, ktorý ešte stále bezmocne ležal na zemi. Potom sa otočil a utekal preč.
     Keď ležiaci žobrák videl, že jeho druh ušiel, tiež sa neodvážil pokračovať v boji. Rukami si držal brucho a za neustáleho stonania sa postavil. Potom sa tackavo rozbehol preč s nejasnými vyhrážkami typu “Ty sopliak, ešte uvidíš!”
     Chen Gong vytiahol spoza košele načatú placku s oslím mäsom, zahryzol sa do nej a potom spokojne povedal: “Nie je to zlé! Kúpil si to v obchode pána Li v južnom meste? Mäso je skutočne akurát a ešte je aj horúce. Takmer mi popálilo hrdlo!”
     Kvôli tomuto kúsku oslieho mäsa mal pocit, že ten boj stál za to. V každom prípade mu tí dvaja boli už dlho tŕňom v oku. Chcel mať toto miesto len pre seba. Náhoda mu dnes prihrala skvelú príležitosť aby sa ich zbavil. To bolo naozaj veľmi dobré.
     Keď muž v sivom plášti nezareagoval, spýtal sa znova: “Hej! Pýtal som sa ťa na niečo. Si nemý?”
     Muž zdvihol hlavu: “Zahnal si ich. Nebojíš sa, že sa vrátia, aby sa ti pomstili?”
     Až vtedy si Chen Gong konečne uvedomil, že ten človek má problém s očami. Jeho pohľad bol nejasný a hoci sa ten muž pozeral jeho smerom, mal pocit, akoby sa díval niekde inde.
     Keď Chen Gong zbadal bambusovú palicu ležiacu vedľa toho muža, zrazu mu bolo jasné – takže nebol nemý, ale slepý.
     „Ts!“ odfrkol. “Báť sa? Nikdy som sa ničoho nebál! Čo by mi mohli takí niktoši urobiť?”
     Chen Gong si obzrel muža v sivom plášti od hora až dole. Mal na sebe hrubý šat až po zem. Materiál nič moc a ani štýl toho odevu. Jediné, čo na ňom stálo za pohľad, bola jeho tvár.
     Úprimne povedané, nepodobal sa na bezdomovca ako bol on sám. Skôr vyzeral ako potulný učenec.
     “Ako sa voláš? Nevyzeráš ako niekto, kto má problémy. Prečo si teda prišiel sem? Dokonca ani potkany si tu nechcú ryť svoje diery!”
     Muž v sivom plášti sa usmial a kývol k Chen Gongovi: „Volám sa Shen Qiao. Ochorel som a nemám peniaze. Toto je jediné miesto, ktoré som dokázal nájsť. Potrebujem pár dní, aby som zarobil trochu peňazí na cestu domov. Som ti vďačný, že si odo mňa odohnal tých ľudí. Môžem vedieť, ako ťa mám oslovovať?”
     To, čo mu Yu Shengyan povedal, bola len polovičná pravda. Shen Qiao neveril všetkému, ale napokon nevedel kam má ísť a jedinou indíciou bola hora Xuandu. Keď nad tým rozmýšľal, rozhodol sa, že sa teda najskôr vyberie tam.
     Hora Xuandu sa nachádzala na hranici medzi severným Zhou a južným Chen. Mohol si vybrať z dvoch ciest: jedna smerovala južne až na územie Chenu a odtiaľ k severovýchodu – bola to veľká zachádzka. Druhá cesta viedla z mesta na juh, čo bolo bližšie a taktiež pohodlnejšie.
     Shen Qiao si vybral druhú možnosť.
     Okolitý svet bol v chaose, ale keďže okrsok Funing nesužovalo tak veľa katastrof, zotrvával pokojný a prosperujúci. Pokojný ostrov aký bolo ťažké nájsť v tomto chaotickom svete. Presne ako Shen Qiao povedal, nemal na výber. Bol bez peňazí a na tomto mieste sa potreboval aspoň trochu postaviť na vlastné nohy.
     Zrak sa mu síce obnovoval veľmi pomaly, ale vnímal aký taký pokrok. Počas dňa, keď bolo dostatočné množstvo svetla, dokázal vidieť nejasné obrysy. V porovnaní s tmou, akú mal pred sebou, keď sa vtedy prebral po páde, to už bolo oveľa lepšie.
     Chen Gong sa posadil. “Ako len chceš. Moje priezvisko je Chen a moje krstné meno je Gong. Môžeš ma volať len Chen. Práve som zjedol jednu z tvojich placiek. Berme to ako poplatok za to, že tu dnes môžeš zostať. Tiež som ti pomohol zahnať tých dvoch. Takže keď to pridáme k zajtrajšiemu dňu, bude v poriadku, ak mi zajtra dáš tri placky plnené oslím mäsom!”
     Shen Qiao sa zasmial: “Dobre.”
     Po tomto rýchlom súhlase sa Chen Gong podozrievavo spýtal: “Nehovoril si, že nemáš peniaze? Ako zajtra kúpiš tie placky?”
     Shen Qiao odvetil: “Vždy si ich môžem zarobiť!”
     Chen Gong sa na jeho slovách zasmial: “Ty? Počul som, že učenci môžu byť účtovníkmi alebo písať listy pre iných, ale ako môžeš písať, keď nič nevidíš? Budeš nosiť vrecia s ryžou ako ja? Hovorím ti. Tri placky s oslím mäsom, ani o jeden menej! Nemysli si, že ma môžeš oklamať. Kľudne sa choď opýtať. Zistíš, že aj keď v ničom inom, tak keď ide o boj, mňa Chen Gonga sa boja aj démoni! Ak mi zajtra nedokážeš dať tri placky, tak jednoducho vypadneš!”
     Shen Qiao bol v svojej podstate dobrým človekom. Keď počul Chen Gonga takto hovoriť, nielenže sa nenahneval, ale dokonca s úsmevom súhlasil.
     Ošumelý chrám bol skutočne ošumelý. Vietor fúkal zo všetkých strán, keďže ani jedno okno nebolo v dobrom stave. Našťastie tu bolo aj veľa stĺpov, ktoré podopierali oltáre a za ktoré sa dalo ako tak skryť pred vetrom. Chen Gong tiež doniesol niekoľko stohov sena a dreva. Seno používal ako prikrývku a drevo na zohriatie. Samozrejme, všetko toto bolo určené na jeho osobné použitie.
     Avšak, keďže mu Shen Qiao sľúbil „zaplatiť“, Chen Gong mu neochotne dal trochu slamy na prikrytie i dreva na oheň.
     Prekvapilo ho, že Shen Qiao bol celkom vybavený. V batôžku mal hrubý kus starého oblečenia, ktoré použil ako prikrývku. Chen Gong si nemohol pomôcť a len sa uškrnul.
     Tí dvaja žobráci sa už nevrátili. Zrejme si už našli nové útočište. Chen Gong bez hanby zobral oblečenie, ktoré pôvodne používali ako prikrývky. Oňuchal ich, ale keďže kyslo páchli, tak ich so stisnutými perami odhodil a radšej sa prisunul bližšie k ohňu.
     Najskôr chcel uchmatnúť aj Shen Qiaovu prikrývku, ale keď sa nad tým zamyslel, cítil, že bude lepšie počkať do ďalšieho dňa. Keď mu nedonesie „platbu“, dá mu poriadne zabrať.
     S touto myšlienkou v hlave zaspal.
     Chen Gong sa na druhý deň zobudil skoro ráno a plánoval pracovať v obchode s ryžou ako zvyčajne.
     Rozhliadol sa okolo seba, ale Shen Qiao tam nebol. Ostala po ňom len hromádka slamy, ktorá ešte niesla stopy váhy jeho tela, a hromádka čierneho popola, ktorá bola tým, čo zostalo zo spáleného dreva.
     Chen Gong sa o to veľmi nestaral a išiel za prácou do obchodu s ryžou. Absolútne neveril, že by Shen Qiao naozaj dokázal priniesť tri placky. Pretože, ak by mal peniaze navyše, nemusel by žiť v takom ošumelom chráme, ktorému sa vyhýbali aj duchovia. Navyše Shen Qiao bol nielen slabý, ale aj slepý. Ako by si mohol zarobil peniaze?
     Keď sa Chen Gong večer vracal do ošarpanému chrámu, pomyslel si: „Nevracaj sa s prázdnymi rukami, inak ťa zbijem tak, že ťa už ani vlastná mať nespozná!“
     Ale skôr ako prekročil bránu, zacítil známu vôňu.
     Keď Shen Qiao začul jeho kroky, zdvihol hlavu a usmial sa na neho: “Vrátil si sa.”
     “Oslie mäso…” Chen Gong sa zastavil a so zachmúrenou tvárou sa zmohol len na dve slová.
     Uvidel totiž na kôpke slamy, kde spal, úhľadne poukladané a v papieri zabalené tri placky plnené oslím mäsom.

[1] Odkazuje sa na to, že počas hladomoru hladujúci rodičia na pokraji smrti nemali srdce zjesť vlastné deti. Preto ich vymenili za iné, ktoré potom zjedli.

[2] Chrámový veľtrh (庙会 miaohui): Chrámové zhromaždenie: náboženské zhromaždenie, ktoré sa koná okolo čínskeho nového roka alebo narodenín bohov. Aktivity zvyčajne zahŕňajú rituály slávené v chráme, operu na javisku oproti chrámu, sprievody obrazov bohov na vozoch po dedinách a mestách, vystúpenia hudobných a rituálnych súborov, požehnanie obetí, ktoré rodiny prinášajú do chrámu, a rôzne hospodárske aktivity. 

[3] Xianbei (鲜卑): Mongolovia sídliaci na území dnešného východného Mongolska, Vnútorného Mongolska a severovýchodnej Číny. Spolu so Siungnuovcami boli jednou z hlavných nomádskych skupín v severnej Číne počas dynastie Chan a nasledujúcich dynastických období.

[4] Duke Tai, Jiang Shang (姜太公/姜尚/姜子牙): Známy aj ako vojvoda Tai z Qi alebo Jiang Ziya. Slávna historická postava čínskych dejín, ktorá sa objavuje aj v niektorých legendárnych a mytologických príbehoch. 

[5] Meď: 铜钱(tongqian), známe aj ako medené mince, najlacnejšie platidlo v starovekej Číne.