Želania sa plnia 3

November sa prechýlil ku svojmu koncu a Anne krátko poobede volala pani Bauerová do práce.

„Panebože, čo sa stalo?“ bola jej prvá poplašná myšlienka.

„Pani Anna, nebojte sa, všetko je v poriadku. Volám vám len kvôli tomu, že sme dnes boli s vašou mamou vonku na prechádzke.“

„Čože? Kde?“ ozvala sa nechápavo.

„Vonku popri potoku. Taký kúsok. Nemajte obavy. Dozrela som, aby sa vaša mama dobre obliekla. Škoda by bolo tie pekné veci nechávať visieť v skrini, že?“

„Ako to… ako sa vám to podarilo?“ Anna sa počula, že kokce. Nemohla tej správe uveriť. Jej matka nebola vonku, okrem návštev lekára, už celé roky. Odmietala ten nebezpečný vonkajší svet. Väčšinu času trávila v svojej izbe a v posteli.

„Nó, rozprávali sme sa a hovorila som jej o tom, ako je vonku krásne. Keď som jej navrhla, že by sme sa mohli pozrieť von, ako to tam vyzerá, tak súhlasila. Tak som sa chopila príležitosti,“ v tóne hlasu pani Bauerovej zvonila láskavosť a ľahký smiech.

„Vy ste zázrak!“ neudržala sa Anna ešte stále v šoku. Bol to nečakane príjemný šok. Žeby tie nové lieky spolu s neutíchajúcim optimizmom opatrovateľky dokázali urobiť zázrak?

Áno, stal sa zázrak. Od toho dňa, keď bolo pekné počasie, chodili na prechádzky pravidelne. Anna si začala na mame všímať jemné znaky zmeny. Sem tam úsmev, iskra v oku. Dokonca zostávala v kuchyni, keď sa Anna a pani Bauerová spolu rozprávali. Annin obdiv a úcta k pani Bauerovej vzrastali. Kde sa v nej bralo toľko svetla?

Dni ubiehali a krajinu pokryla biela snehová perina. Hoci sa stav Anninej matky rapídne zlepšoval, ona sama viac a viac žila akoby na ostrí noža. Ani si neuvedomovala, ako často vybuchovala. V práci frflala a doma bola ako Etna.

V tomto rozháranom rozpoložení brala na ľahkú váhu jednu dôležitú vec. Neustále prítomnú neuveriteľnú únavu. Počas pracovného nasadenia si ju nevšímala a keď áno, tak len na chvíľu. Vtedy vysielala do nebies tú starú úpenlivú prosbu „aspoň na tri mesiace vypadnúť“. Nič však pre to neurobila. Už si vyčerpala všetku dovolenku, aj ošetrenie člena rodiny. Keďže nemala žiadne viditeľné príznaky nejakej choroby, tak ani nepomyslela na to, že by si dala vypísať lekárom práceneschopnosť.

Prečo aj? Veď to zvládne. Musí! Napokon posledné dni v práci boli celkom fajn. Problémov ubúdalo, požiare zhasínali a už ani reklamácií nebolo tak veľa. Zdalo sa, že by sa konečne mohli posunúť o kúsok ďalej.

Ale únava sa neodbytne hlásila o svoje slovo už takmer každý druhý deň a to práve na ceste domov. Anna sa čoraz častejšie musela zastaviť v McDonalde, ktorý mala po ceste. Očné viečka jej na známej ceste viac a viac padali a bolo až nemožné ich udržať. Nuž nie je žiadna sláva šoférovať auto s hlavou, ktorá odmieta spolupracovať. V McDonalde si dala x-tú silnú kávu a niečo na zahryznutie. Trvalo aj dvadsať či tridsať minút, kým bola znova schopná sadnúť za volant a vybrať sa do tmy za hlavné mesto.

Utešovala sa, že do konca roka to vydrží a potom si hneď v januári zoberie dovolenku.

Vydrží! Vždy, aj so zaťatými zubami a nechtami. Musí!

***

Ten týždeň začal vcelku obyčajne. V práci zavládol nečakaný pokoj. Dokonca im neboli doručené žiadne nové sťažnosti. Celá ich kancelária bola v objatí uvoľnenej nálady, smiechu a radosti z toho, že snáď to najhoršie majú za sebou.

V ten deň pociťovala ľahkosť a pocit, že sa konečne môže voľne nadýchnuť. Bol začiatok decembra. Z pohľadu práce to bol vlastne krátky mesiac. Vianoce sa blížili a ich príchod bol cítiť na každom kroku. Ulice boli vysvietené skorou výzdobou a bol najvyšší čas rozmýšľať nad vianočnými darčekmi.

Anna sa na ich príchod tešila. Možno ani nie tak na samotné sviatky, ktoré strávi s mamou, ale na viac voľných dní. A hoci musela prísť do práce medzi sviatkami, vedela, že to nebude až tak náročné.

A tak v ten konkrétny deň na začiatku decembra odchádzala z práce s ľahkým srdcom, nezaťažená žiadnymi problémami.

„Zlož ruky na volant a už sa nemusíš trápiť,“ zrazu zvodne zašepkala jej vlastná myseľ.

Práve sa vnorila do tmy za mestom. Posledné svietiace lampy popri ceste už minula pred pár minútami. V sebe mala kávu, ktorú si len pred krátkou chvíľou dala v MC Donalde, na svojej už tak tradičnej odpočinkovej zastávke.

S naširoko roztvorenými očami sa dívala do nepreniknuteľnej tmy. Vnímala veľké snehové vločky, ktoré husto vírili vo svetlách reflektorov auta. Až so zúfalou urputnosťou upierala svoju pozornosť na stierače, ktoré tieto biele tanečnice nestíhali odháňať z predného skla. Potrebovala umlčať ten šepkavý a lákavý hlas.

Veď to bolo tak jednoduché. Vyhodiť blinker a zastaviť na okraji cesty. Zložiť ruky na volant, zahodiť všetko za seba a už sa nezobudiť. Ale niečo hlboko skryté a utajené v hlbinách jej bytia držalo krehkú obranu pred tým zvodným hlasom. Vytriešťala oči do tmy neschopná čokoľvek urobiť. A ako keď sa topiaci chytá aj slamky, sledovala ako očarovaná vyjazdené biele koľaje osvetlené reflektormi svojho auta na ceste pred sebou a magicky víriace snehové vločky.

Nevedela, ako sa jej podarilo prísť bezpečne až domov. Bola to cesta ako v zlom sne. Dlhá a nekonečná. Bez akejkoľvek stopy spomienky kade prechádzala. Zvierala volant a držala sa bielej stopy. S bolestivou námahou sa upínala na posledné zvyšky akej takej pozornosti. Uľavilo sa jej, keď konečne zaparkovala auto pred bytovkou a vypla motor. Konečne mohla aspoň sčasti poslúchnuť to nástojčivé volanie nočných bludičiek. Konečne mohla bezpečne na chvíľu zložiť ruky na volant. Čo to bolo? Prečo práve dnes? Veď sa nič mimoriadne nestalo? V práci bol konečne niekoľko dní kľud. Mamin stav sa zo dňa na deň zlepšoval. Čo sa stalo?

Nepoznala odpoveď. Vedela len, že je nesmierne vyčerpaná a už niekoľko mesiacov si v čoraz kratších intervalov úporne želala „vypadnúť aspoň na tri mesiace“. V ten večer ešte netušila, že želanie sa jej splní – veď nie nadarmo sa vraví „želaj si a Vesmír spojí sily a nájde cestu, ako ti želanie splniť.“

Avšak Vesmír má na plnenie snov inú mustru. Áno, plní sny, ale nikto nevie ako.

Po chvíli v stave úplného odovzdania sa „zavri oči a nechaj všetko tak“ sa konečne vzchopila a vyškriabala sa z auta. Pred svojim vnútorným zrakom mala jediný cieľ. Hodiť sa do postele a zabudnúť na všetko.

Na žartovnú nôtu naladený Vesmír jej toto želanie odmietol splniť. Premáhajúc sa, skontrolovala mamu, nakŕmila mačky a mame oznámila, že ide do postele a že nechce byť rušená za žiadnu cenu. Nuž…

Ako sa vraví „človek mieni a pán Boh mení“.

Keď vchádzala do svojej spálne, zrazu niekto zaklopal na dvere. Celkom nástojčivo. Anna si vzdychla a neochotne išla otvoriť. Pred ňou stál sused zo spodného bytu.

„Vytápate nás!“ oznámil Anne hneď po krátkom pozdrave.

Vytreštila na neho oči a automaticky sa otočila k dverám kúpeľne. Zohla sa aj pod vaňu, ale všade bolo sucho.

„Nie, to nie je od nás,“ snažila sa byť pokojná a zdvorilá.

Pán nespokojne odišiel a Anna sa vybrala znovu do spálne. Zastavil ju naliehavý zvonček.

„Čo je zas!?“ zafrflala nespokojne.

Keď znova otvorila vchodové dvere, nestál tam sused, ale domová dôverníčka. Bez akýchkoľvek ceremónii vstúpila do bytu a viedla Annu do kuchyne za neustáleho opakovania, že vytápajú susedov v byte pod nimi. S istotou odsunula lavicu pri radiátore a ukázala na dlážku. Bola tam mláčka vody a z radiátora do nej kvapkali kvapky vody. Čľup, čľup, čľup… Anna nemala potuchy ako dlho.

Našťastie domová dôverníčka presne vedela čo robiť. Anna jej bola dokonca vďačná za ráznosť. Nemala najmenšie tušenie, čo pani spravila, aby radiátor už ďalej nekvapkal. Pre istotu pod ventil položila vedro. Dokonca pohotovo vyriešila Anninu práve sa rodiacu obavu „je zima a my tu nebudeme môcť kúriť“.

„Dnes sa už nedá nič robiť, ale v priebehu niekoľkých dní, asi v pondelok, vám príde niekto z bytového radiátor vymeniť.“

Anna v mrákotách poďakovala. Bola vďačná, že tento nečakaný problém si zobral na zodpovednosť niekto iný. Konečne sa mohla zložiť do svojej postele.

***

Keď ju nasledujúce ráno zobudil budík, zmorená ho umlčala. Otočila sa na druhý bok s myšlienkou: „Dnes nie. Pôjdem k lekárovi a vypýtam si P-čko.“

Mala za sebou noc, kedy spala málo a nepokojne. Zahltenú myseľ nedokázala upokojiť, nieto umlčať. Myšlienky v hlave jej vírili ako klbko zmijí. Mala pocit akoby sa brodila hlbokým močiarom v temnom lese. Okolo nej tancovali bludičky a veselo sa na ňu vyškierali: „Si naša.“ Divoký vír strhával každú bunku jej tela do nezmyselného chaosu. Myseľ mala zastrenú a cítila fyzickú bolesť v celom tele. Keď temnotu nočnej mory na chvíľu zahnal hlasný zvuk budíka nebola schopná vstať a v tomto stave medzi vedomím a nevedomím už vzdala to stále opakované „dokážem to“ a „musím“.

Ani nevedela, ako znovu zaspala. Keď sa konečne zobudila, slnko už bolo vysoko. Omámene sa posadila a spomenula si, že mama ju na svitaní prišla zobudiť. Pamätala si, ako ju rozospatá vyhnala nezrozumiteľným zabručaním, keď nakukla do jej izby s nesmelou ustaranou otázkou: „Nezaspala si?“

Bol piatok a dúfala, že týmto voľnom, ktoré jej tak nečakane padlo do lona, sa dá počas víkendu dokopy. Netušila vtedy, ako veľmi sa mýlila.

Keď neskôr sedela pred obvodným lekárom, hrdinsky si pripravovala reč, ktorou by od neho získala ten spásonosný papier bez zbytočných otázok. Omluvenku do práce. Za veľkým dubovým stolom nesedel jej obvodný lekár. Zastupoval ho starší pán a nevedela, ako sa k jej požiadavke postaví. Chvíľu listoval v chorobopise a potom sa k nej otočil s miernym úsmevom: „Ako sa máte pani inžinierka?“

Otázka, až otcovsky položená, ju zaskočila. Otvorila ústa a bezmocne na neho pozrela.

… a rozplakala sa.

Bludičky nespokojne zamrnčali. Už ju predsa takmer mali.

Po pár slovách, ktoré sa Anne podarilo medzi vzlykmi zo seba dostať, nedostala p-čko na tento deň, ale otcovsky vyzerajúci lekár jej bez ďalších rečí vypísal práceneschopnosť rovno na dva týždne. Sen o „vypadnúť aspoň na tri mesiace“ sa začal vypĺňať, aj keď spôsobom, ktorý by jej nikdy neprišiel na myseľ.

Počas ďalšieho týždňa podstúpila bežné procedúry, ktoré mali odhaliť jej zdravotný stav. Telesne jej nič nebolo. Výsledky boli úplne v poriadku. Ale keďže Anna evidentne nevyzerala v poriadku, navrhol jej lekár ešte jedno vyšetrenie. Tak sa stalo, že sa Anna o pár dní vybrala na svoju úplne prvú návštevu psychiatrického lekára – a to v roli pacienta.

Vždy, keď na tú dobu neskôr spomínala, ďakovala všetkým svätým, ktorí nad ňou držali ochrannú ruku a najmä svojmu obvodnému lekárovi, že ju neposlal k tej istej psychiatrickej lekárke, ku ktorej chodievala mama.

***

Mladá lekárka mala ordináciu mimo polikliniky. Bola v mestečku nová.

„Som tu len mesiac a ešte nemám ani sestričku. Dúfam, že vám to nevadí,“ vysvetľovala, keď Annu viedla cez vstupnú miestnosť do svojej modernej a s čistou jednoduchosťou zariadenej ordinácie. Anne to samozrejme nevadilo. Proste ju len rozpačito nasledovala. Pani doktorka sa k nej správala ako k očakávanej návšteve. Usadila ju, ponúkla jej čaj. Nesadla si za svoj pracovný stôl. Nevytvorila automatickú bariéru „ja lekár – ty pacient“.

Chvíľu sa nezáväzne rozprávali. Ona hovorila trochu o sebe, akoby sa predstavovala a potom sa spýtala Anny, či ju nebude vyrušovať, keď si bude robiť poznámky. Wow! Toto s maminou lekárkou nezažila.

Strávili spolu hodinu v príjemnom a uvoľnenom rozhovore, ktorý vôbec nepripomínal skutočnosť, že Anna je tam v roli pacienta. V podstate to bol skôr Annin monológ, ktorý lekárka len sem tam zastavila otázkou či poznámkou. Otázka „prečo ste tu“ nepadla priamo… nakoniec obom bola jasné, prečo tam je.

Bol predvianočný čas a bolo to naozaj veľmi vhodné obdobie, aj keď tak čudne vynútené, na rekapituláciu celého roka. Udialo sa v ňom mnoho. Až po nejakom čase si uvedomila, že ten rok bol pre ňu prelomovým. Všetko, čo sa mohlo, sa pokazilo. Všetko dobré malo nakoniec ťaživý koniec. A to, čo bolo dobré, nevnímala. Počas rozhovoru si čoraz viac a viac uvedomovala, že ten rok vyhodnocovala v mnohých aspektoch chybne. Mala veľmi náročnú prácu, v ktorej trávila čas od rána do večera a aj večer jej šéf ešte neraz volal a chcel čosi neodkladné riešiť. Nepomohlo ani to, že mu nedvíhala telefón. Bol neodbytný. Nuž buldočia povaha Taliana skríženého s Chorvátom. Ani počas OČR s mamou nemala pokoj. Nuž nemala, lebo dostala pracovný notebook a OČR prepracovala. Príprava na zlúčenie dvoch bánk do jednej nešlo v jej odbore tak, ako bolo naplánované. Z dvoch silných tímov zostali nakoniec len dva, ona a kolegyňa z druhého tímu, a aj to dočasu. Lebo nakoniec odišla aj tá druhá. Po veľkom tresku uvedenia novej banky nič nefungovalo a nastali mesiace chaosu a hasenia veľkých požiarov, pričom sa medzičasom rozhorievali menšie. K nim sa ale dostali až keď plamene šľahali dovysoka. A hoci sa pomaly staval nový tím, nevyzeralo to ani náhodou ružovo. Do toho prišla nečakaná mamina hospitalizácia – nečakaná v zmysle prečo k nej došlo. Konflikt so šéfom, konflikty s pobočkami, konflikty s klientami, lebo bezradné pobočky im na ňu dávali kontakt. Do toho vynútená vlastná práceneschopnosť, ktorú si doslova vypýtala cítiac, že padá na hubu. „Prosím, tri mesiace voľna prosím“, volala do vesmíru. Potom dovolenka, tragédia v jej mačacom svete, zlomený výhonok letnej zamilovanosti, otázky čo s mamou „lebo už nevládzem ďalej“ a zároveň „to jej nemôžem urobiť“.

Lekárka nehodnotila, čo je dobré, čo nie. Neradila jej. Len akosi nenápadne viedla rozhovor tak, že si Anna sama kládla otázky a dávala odpovede. V tejto atmosfére prišlo nečakané osvietenie. Aha efekt.

Ohromená na chvíľu zmĺkla. Zrazu jej bolo úplne jasné, že práca nie je ani náhodou tým hlavným spúšťačom jej vykorenenia. S veľkým prekvapením si zrazu uvedomila, že rozpráva čoraz viac o mame, o ich nedobrom vzťahu, o tom, ako ostala tou jedinou voľbou v rodine, ktorá sa má o chorú ženu starať. Otvárali sa pred ňou bolesti, ktoré opatrne skrývala a nechcela sa ich ani dotknúť. Pocity zrady, nerešpektovania, nepochopenia. Všetko, čo umlčiavala v svojom srdci, keď jej sestry vraveli „Čo si to berieš tak osobne. Veď sa k nej správaj ako k chorej. Ako k cudzej.“

Žalovala sa im a oni jej takto pomohli. Ach! Ako je možné dívať sa matku ako na cudziu osobu? Ako je možné brať ju ako cudzinca, ktorého akoby len náhodou opatruje? Ako, ha! Na to jej nikto nedokázal dať odpoveď.

Kdesi hlboko v duši tú odpoveď predsa len mala. Cítila to. Vedela, že to možné nie je. Ako ale vyjadriť tento neuchopiteľný vnútorný pocit racionálnymi slovami tak, aby jej porozumeli? Nakoniec rezignovala a prestala tie slová hľadať. Nedokázala seba ochrániť pred zničujúcimi emóciami ako sú neistota, strach, hnev a obavy. Navonok sa smiala, fungovala, pôsobila ako zvyčajne „milo a priateľsky“, sem tam sa vyžalovala priateľkám na guľu na nohe. A keď sa objavilo svetlo na konci tunela, nedokázala si ho ani poriadne všimnúť.

U mladej lekárky mala zrazu možnosť pozrieť sa na svoj vzťah s mamou z úplne inej perspektívy. Počas tej hodiny akoby odstúpila o maličký krôčik od seba a svojich emócií a uvidela, že možno je cesta, len ju ešte nevidí. V močiari, v ktorom sa potácala a takmer sa utopila, zrazu zablikalo svetielko. Zahnalo dotieravé bludičky a ona sa rozhodla za ním vykročiť.

Škoda, že mama počas všetkých tých rokov nenatrafila na takého anjela, ktorý by zaklopal na zamknuté vráta jej ubolenej duše.

Od psychiatričky odchádzala s PN-kou na ďalšie týždne. Vtedy ešte netušila, že bude doma rovné dva mesiace. A tak Anne Vesmír nakoniec splnil jej úpenlivú prosbu takým tým svojim tajomným spôsobom.