Záhrada

Podzemná záhrada

Šok.

Po toľkých rokoch sa snový príbeh odohrával inak. Bol to vôbec sen? Čo to vlastne znamená?

„Ethaea, poď so mnou,“ znova prehovorila žena a pokynula jej, aby sa k nej pridala. Poslúchla. Hnaná tak zvedavosťou, ako aj čímsi, čo si nevedela vysvetliť. Je toto výplod jej mysle? Je to skutočnosť?

Nechala zrúcaninu chrámu za sebou a zostúpila k neznámej.

„Kto to je? Čo sa stalo?“ Tá otázka sa znova a znova vynárala v jej mysli, ale odpoveď neprichádzala. Rozhliadala sa okolo seba a nemohla sa nespýtať: „Kde som? Som mŕtva?“

Žena sa usmiala, ale neodpovedala.

„Poď,“ vyzvala ju a zároveň vykročila preč od chrámu. „Všetko sa včas dozvieš.“

Kráčali po vyprahnutej zemi nevedno ako dlho. Ethaea stratila pojem o čase. V tej mierne zvlnenej planine sa nemala o čo oprieť. Zachmúrená obloha nedávala žiadne indície, či je deň, či noc. Z času na čas prekračovala spálené trosky. Nikde nebol ani náznak cesty, ukazovateľa – niečoho, podľa čoho by sa pútnik mohol orientovať. Všade bola len samá spúšť.

Napriek tomu žena kráčala s istotou vpred.

„Kam to vlastne ideme?“ pomyslela si Ethaea.

Žena zrazu zastala a ukázala pred seba: „Ideme tam. Vidíš tú trhlinu v zemi? Tam ideme.“

Ethaea prižmúrila oči a snažila sa v tej jednotvárnej temnote rozpoznať zmenu terénu. Bola to náhoda, že dostala odpoveď na nevyslovenú otázku? Nemohla jej predsa čítať myšlienky?! Či? „Heš, heš – neblázni!“ zahriakla svoju premotivovanú myseľ a sústredila sa na terén.

A naozaj! Po chvíli úsilia zbadala tam, kde žena ukazovala, terénnu nerovnosť. Jazvu v zemi, ktoré sa rozširovala až k obzoru. Akoby niečo veľké rozseklo telo zeme a na tom mieste zostala široká jazva. Od miesta, kde stáli, mohli len tušiť hĺbku priepasti.

Znova vykročili a kráčali neúnavne ďalej. Terénna jazva sa čoraz viac rozširovala. Brehy od seba utekali a nechávali za sebou strmé, rozoklané zrázy. Kráčali popri okraji priepasti a druhý breh sa čoraz viac strácal v šere, až sa dal len tušiť. Žena viedla Ethaeu s istotou človeka, ktorý túto cestu prešiel nespočetnekrát. Zrazu zastala.

„Tu sme.“

To miesto sa od okolia ničím neodlišovalo. Rovina prepadávajúca sa do priepasti, ktorá sa ťahala nevedno ako ďaleko a nevedno ako hlboko. Na prekvapený Ethaein pohľad ukázala smerom k skalnému previsu – rozoklanému záhybu, ktorý sa zvažoval do hĺbky.

„Je to len skala…! Ako…?“

Žena sa len povzbudzujúco usmiala. Sklonila sa a oprela sa o skalu. Jednou rukou sa pridŕžala, keď pomaly zostupovala dole.

„Matka príroda nám tu zanechala schody. Nasleduj ma. Dávaj pozor, tie schody sú nepravidelné.“

A naozaj, keď sa Ethaea naklonila, zbadala ako sa v skalnom záhybe nejasne črtali rozoklané výbežky. Skalný previs, ktorý sa na jednej strane ťahal do hĺbky, ich maskoval a zároveň poskytoval dostatok bezpečia. Pripomínalo jej to nepravidelné rameno točivého schodišťa. Schody do priepasti!

Oprela sa o skalu a zostupovala dole. Nemala ani najmenšie tušenie, čo ju čaká. Skalný previs našťastie trochu zakrýval pohľad do nedozernej temnoty pod nimi. Zároveň poskytoval oporu pri zostupe. Cestička bola úzka, tak pre jedného človeka. A zužovala sa!

Ak predtým stratila pojem o čase, tak teraz strácala pojem o priestore. Pripadala si ako bezvýznamná mucha plaziaca sa po stene. Akurát na rozdiel od tej muchy sa nemohla od steny odlepiť. Odháňala myšlienky od predstavy, čo by sa stalo, keby zle stúpila.

Sústredila sa na zostup a zvedavosť v nej rástla. Kam idú? Vyzeralo to ako cesta do podsvetia.

„Pozor! Tadeto.“ Jej sprievodkyňa sa k nej otočila a ukázala na zvislú štrbinu v skale. Nepravidelnú, ľahko prehliadnuteľnú. Malá nerovnosť v nerovnom teréne. Nič zvláštne.

Žena sa bokom prešmykla dnu. Ethaea s prekvapením zistila, že za nenápadnou štrbinou sa skrýva úzka chodba. Tmu zaháňalo bledé svetlo šíriace sa z akejsi trubky, ktorú žena pred ňou držala v ruke. Kráčali vpred prikrčené. Chodba bola nerovná a plná zákrut. Smerovala dole.

Neskôr si Ethaea uvedomila, že strop chodby stúpa a oni sa mohli narovnať. Zároveň si všímala, že steny i podlaha sú čoraz hladšie. Už mohli kráčať vedľa seba. Pribúdali znaky ľudskej činnosti. Vytesané schody, zdroje svetla v strope na miestach, kde sa chodba stáčala. Zapínali sa automaticky a zhasínali, keď zostúpili k ďalšej zákrute.

V jeden okamih prestali byť samé. Zostupujúca chodba sa vetvila. Z času na čas minuli bočné chodby, ktoré smerovali bohvie kde. Objavili sa ľudia, ktorí sa so ženou srdečne zdravili a Ethaeu si prezerali s neskrývanou zvedavosťou. Znepokojovalo ju to.

Avšak nemala inú možnosť len pokračovať. Keby sa chcela vrátiť, dokázala by nájsť cestu späť. Späť na tú planinu? Cestu k zrúcanine chrámu? A potom? Potom kam…?

Zahnala znepokojivé myšlienky. Stále klesali. Bočné chodby nechávali za sebou bez povšimnutia. Zdroje svetla boli čoraz zaujímavejšie. Lampy boli tvarované do podoby podivných exotických bytostí.

„Trochu strašidelné,“ pomyslela si.

Zrazu sa chodba stočila do pravidelnej štvorcovej miestnosti. Ethaea rýchlo prebehla zrakom nahrubo opracované skalné steny. Pri dvoch stenách boli kamenné stoly zapratané nejakými vecami. Na stene oproti vchodu viselo čosi ako mapa. Neviselo. Bolo to súčasťou steny. Stena vľavo bola prázdna. Žiadna cesta, žiadne dvere, otvor – čokoľvek.

Slepá chodba? Čo teraz?

Žena sa na Ethaeu usmiala, chytila ju za ruku a viedla k stolu, nad ktorým bolo to, čo Ethaea v prvom impulze považovala za mapu. Neboli samé. Do miestnosti s nimi zostúpilo aj niekoľko mužov a žien, s ktorými sa žena predtým zdravila.

Všetci sa usmievali akoby v očakávaní veľkej radosti.

Zmätene sa rozhliadla, ale nič nechápala.

„Môžeme?“ ozval sa cudzo znejúci mužský hlas.

Zrazu svetlá zablikali a zhasli.

„Pokoj,“ šepla žena Ethaei do ucha. „To je v poriadku. Už sme skoro tam.“

„Kde?“ nestihla sa spýtať, keď s úžasom sledovala, ako sa po tej prázdnej stene zrazu preliala jemná žiara. Akoby hviezdy zostúpili z Mliečnej dráhy. Inštinktívne chytila ženu za rameno a neuvedomovala si, že ho zviera s čoraz väčšou silou.

Vlny iskrivých hviezd pomaly ustupovali jednoliatemu svetlu. Skalná stena bola zrazu ako matné sklo. Na povrchu, alebo skôr za ním, sa objavili nejasné tiene.

A potom…

Potom stena zmizla a Ethaea sa dívala do záhrady.

Myseľ mala zrazu prázdnu.

Dívala sa do záhrady s bujnou zeleňou a záhonom rozkvitnutých kvetov. Starostlivo upravená záhrada. A všade kvitli rôznofarebné vzpriamené stonky slezových ruží. Slezové ruže!

Do mysle jej vplávala spomienka: „…vždy ti kládla kvety slezovej ruže na stolík vedľa postieľky“.

Nestihla zvážiť túto spomienku, keď ju jej sprievodkyňa jemne postrčila k neexistujúcej stene. Potkýnajúc sa prekročila prah, pričom inštinktívne natiahla ruky pred seba. Čo keď by predsa narazila do skaly. Ale nič ju nezastavilo a ocitla sa v záhrade. Mala pocit, že sníva. Pred sebou mala obraz – záhradný stolík s kvetmi a karafou vody. Na stoličke sedela žena a pri nej stál muž, ktorý v ochranárskom geste držal svoju dlaň na ramene tej ženy.

Mala pocit, že sa díva na fotografiu zo starých čias. Akurát že to fotografia nebola. Muž k nej vykročil a jemne zobral Ethaeinu ruku do svojej dlane a viedol ju k stolíku k žene v bielych šatách s kvetom červenej slezovej ruže v rukách.

Ethaea bola ako v mrákotách. Sníva! Určite sníva a za chvíľu sa znova prebudí spotená na svojej posteli. Vždy mala sny veľmi živé – aj toto musí byť len neuveriteľný sen!

Ale sen pokračoval. 

Žena s hnedými vlasmi a modrými očami sa postavila. V tej modrosti sa leskli slzy. Ethaea mala pocit, akoby ju objala nežná vlna, keď tá žena prehovorila: „Vitaj doma.“

*** *** ***

Poznámka autorky:

Sny a skutočnosť. Skutočnosť a sny. Čo je naozaj a čo je len ilúzia?