Lilina cesta

„Keď vyjdeš na cestu nájdeš odpovede na svoje otázky,“ prihovoril sa tichý hlas dievčaťu, ktoré sedelo v lotosovom sede na okraji drevenej terasy z lakovaného červeného dreva.

„Mám veľa otázok. Ktorá je tá správna? Na ktorú nájdem odpoveď?“

Nemusela sa otáčať. Vnímala za sebou nízky domec s filigránsky zdobenou strechou mierne sa na okrajoch vytáčajúcou k oblohe. Ako lupene kvetov. Vyrastala tu. V ústraní zaliatom slnkom, plnom farieb a dôverne známych zákutí.

„Lili,“ učiteľ nástojčivo zašepkal jej meno, „pozri okolo seba. Čo vidíš?“

Rozhliadla sa. Mala pocit, že tú malú polkruhovú záhradu vidí prvýkrát. Prezerala si hustý živý plot a presne na vrchole polkruhu oproti sebe zbadala medzeru. Do koberca hustej šťavnatej trávy prerastala piesočná cestička. Kde sa tu vzala?

„Lili, chceš odpoveď na svoju otázku?“

Neisto pozrela na nepravidelný otvor v živom plote, ktorý viedol do neznáma.

“Ak áno, nasleduj cestičku. Vedie k rieke. Keď ju prekročíš, dovoľ, aby sa tvoja otázka sama zhmotnila. Potom nájdi cestu na vrchol hory na severe. Rozhliadni sa. Bude tam niekto, kto ti dá odpoveď. Vyberaj pozorne. Pýtaj sa správne.“

***

Ako vo sne vstala a napravila si ľahké nohavice a voľnú blúzku. Opatrne prešla po okraji terasy k trom schodíkom vedúcim do záhrady. Váhala a predsa položila nohu na prvý schod. Dodala si odvahy a zľahka zbehla dole.

“Choď, choď,” šepotala si na povzbudenie. Opatrne vykročila za plot.

Pod ľahkými topánkami cítila jemný piesok. Vnárala sa do šera. Z neba tak jasného a hlbokého v jej záhrade zostali len fliačiky neurčitej farby, ktoré sa v márnej snahe pokúšali predrať cez vrcholce vysokánskych stromov. Štíhle obrovské kmene ihličnanov vytvárali okolo úzkeho chodníka tmavú a nepreniknuteľnú stenu.

Náhle si objala ramená. Chlad toho tmavého lesa jej siahol až do srdca. Keď sa obrátila dozadu, zbadala, že les ju obkľúčil zo všetkých strán. Len svetlý pásik chodníka sa vinul pod jej nohami do neznáma. Alebo späť do bezpečia – ak sa vráti. Majúc na pamäti úlohu, otočila sa chrbtom k domcu a ľahkým krokom šla hľadať rieku. Niekde tam pred ňou určite je. Zakrátko počula zvláštny hukot. Les sa náhle mierne rozostúpil a ona stála na okraji útesu. Splnila prvú úlohu.

Stála pri rieke. Ale akej rieke! S úžasom vnímala masu vody, ktorá sa valila takmer kolmo z nedozernej výšky. Cítila chladné kvapky na tvári a rukách.

„Bože, ako mám toto prekročiť?“

Obzrela sa okolo seba. Les sa tlačil k skalnatému útesu. Avšak o kus nižšie pretínal divokú vodu úzky mostík. V závoji jemnej vodnej hmly vyzeral ako šperk. Hĺbka vodopádu pod ním sa dala len ťažko tušiť. Odhrnula si mokré vlasy z čela a skúmala, ako sa dostať k mostu.

„Zvládneš to,“ povzbudila sa a pomocou obnažených koreňov stromov skrútených v úpornej snahe prežiť v tak nehostinnom prostredí sa pomaly šmýkala dole.

Korene, kmene a tiež skalné výbežky jej bolestivo ráňali ruky, trhali šatstvo, ale nevzdávala sa. Zdalo sa jej, že čas sa zastavil a už navždy zostane zakliata na tejto úzkej hranici medzi nepreniknuteľným lesom a dravým prúdom. Pozrela sa dole. Už rozoznávala jednoduchú krásu pevného dreveného mosta nedotknutého zubom času. Zmáhala ju únava, už nevnímala škrabance a porezané ruky. Pritisla sa k mokrému drsnému koreňu, ktorý trčal z rozoklanej skaly.

„Skoč! Pusti sa!“ Vydesená pozrela dole na šmykľavú plošinku ukotvenia mosta. Ja taká úzka. 

„Pusti sa!“ naliehal hlas v jej vnútri. „Zvládneš to.“

Hlboko sa nadýchla a zavrela oči. Keď pocítila pod nohami pevný podklad, inštinktívne sa pritlačila k zábradliu mosta. Hladké, umne opracované drevo bolo bolo mokré a klzké. Pevne sa pridŕžajúc zábradlia opatrne krok za krokom smerovala po úzkom moste k druhej strane. Hučiaca voda bola všade okolo a chcela ju pritiahnuť k sebe. Uväzniť navždy.

„Och! Nie!“

Šmykla sa a na moment stratila rovnováhu. S vypätím všetkých síl sa vytrhla vode z náručia. Kŕčovito sa zachytila konára visiaceho nízko na mostom, zhupla sa a zrazu bola v bezpečí. Prudko oddychovala celá šťastná, že zvládla aj druhú úlohu.

Keď opadol adrenalín, obzrela sa po okolí. Má nájsť horu a má si zvoliť otázku. Svah sa strmo zvažoval do hlbokého údolia presvetleného slnkom. Listnatý les jej otváral svoju náruč. Od mostíka sa po vrstevnici vinul chodník obrastený machom. Za chrbtom cítila skalnú stenu plynulo prechádzajúcu v horu so starobylými stromami. Dívala sa na stromy, dopadajúce slnečné lúče, mach, lišajníky. Podozrenie rástlo neúprosne spolu s hnevom a ťažobou. Hora na severe sa týčila priam nad jej hlavou. Z jednej jej strany pred chvíľou tak dramaticky zostúpila.

„Prečo to musím robiť takto? Prečo je to tak ťažké?“

Horúčkovito sa rozbehla okolo skalnej steny hľadajúc miesto, ktoré by mohla použiť pre výstup. Nikde nič, len stena. Chodník sa povážlivo zvažoval na juh do údolia.

„Musím na tú horu!“

Čas sa jej krátil a cesty nebolo. Zúfalstvo sa jej zakvačilo do šiat, šplhalo sa cez oťažené nohy. Za ďalšou zákrutou, keď to už chcela vzdať, sa ráz svahu zmenil. Cez skalný previs padali konáre ostružiny. Bol tam skrytý otvor. Má, nemá vkročiť? Chodník ju pozýval do bezpečia, do svetla. Odvádzal ju však z cesty. Odovzdane si vzdychla.

Rozhrnula krovie a vkročila. Po chvíli sa tmavá chodba rozšírila. Ocitla sa v ohromnom skalnom dóme plnom svetla. Prebehla po rímse oddeľujúcej hornú časť jaskyne s jazierkom od hlbočiny pod ňou. Plahočila sa krížom cez jaskyňu a dúfala, že nájde cestu von. To svetlo sem predsa musí odniekiaľ prúdiť.

Mala šťastie. Trilkovanie malého vtáčika ju viedlo v ústrety lúčom prenikajúcim ako vlasy cez husté krovie. Odhrnula konáre a pred sebou uvidela strmé schodisko vytesané do skaly.

„Vďaka milý,“ zavolala na odlietajúceho operenca a pustila sa do výstupu. Schody sa zdali nekonečné. Hore, hore, schod za schodom v úzkej skalnej štrbine. Nakoniec ju predsa len priviedli k skalnej stene na vrchole. Obzrela sa okolo seba. Vietor jej s divokou silou vbehol do vlasov. Musela si ich držať. So smútkom si uvedomila, že je tam úplne sama. Nikto ju tam nečakal. Unavená a sklamaná si sadla na skalnú lavicu. Do lotosového sedu. Zložila ruky v lone a zavrela oči. Nerozumela, k čomu bola dobrá tá nadľudská námaha.

***

Strhla sa na jemný dotyk. Jej učiteľ ju jemne objal a keď zdvihla hlavu, uvidela jeho múdre oči a úsmev na tvári. Nechápavo sa obzrela. Sedela na terase a pred sebou mala malú polkruhovú záhradu. Pre istotu sa dotkla miesta, kde sedela.

„Ako som sa sem dostala? Odišla som vôbec?“

Teplá podlaha drevenej terasy láskala každú bunku jej prstov.

„Nikto tam nebol,“ skonštatovala sklamane.

„Naozaj? Si si istá?“ učiteľ sa na ňu usmieval tými svojimi vševediacimi očami a ona náhle pochopila.

„Celé to bola ilúzia. Všetky tie prekážky. Ja som ten, koho som hľadala. Ja som ten, kto vie odpovede na moje otázky.“

„A aká je tvoja odpoveď?”

„Všetky ťažkosti a prekážky sú v mojej hlave. Ja ich vytváram. Prečo?“ sklonila hlavy v zamyslení.

Náhle sa zasmiala: „Ilúzia, bola to len ilúzia,“ zajasala a s vďakou objala svojho učiteľa.