Zážitok zrodu

Malé zamyslenie sa 🙂

Nie som človek ktorý pravidelne robí meditačnú prax alebo praktizuje tak, ako sa to hovorí alebo odporúča v rôznych učeniach o spoznávaní seba, pri hľadaní osobnostných či spirituálnych cieľov. Alebo pri hľadaní odpovedí na nezodpovedané otázky.

Ale to neznamená, že vlastne nejakou praxou či žiadnou praxou nežijem…

Snažím sa udržiavať svoju myseľ pokojnú a v rovnováhe, aj keď samozrejme všeličo sa stáva v živote. Je pre mňa zaujímavé, že viem, že hlboká prax prináša vedomie znalostí, ktoré sa dajú dokonca klasifikovať do kategórií a tabuliek. Toto však nie je celkom moja šálka kávy. Som veľmi rada, že rôzne učenia alebo knihy, ktoré som čítala, študovala…, že poskytujú túto klasifikáciu a ponúkajú uvedomenie, čo s tým môžem urobiť. Niečo so mnou rezonuje viac a niečo menej a niečo vôbec. Avšak nikdy sa to nedá porovnať s osobným zážitkom.

Zážitok zrodenia ako opak zážitku smrti. Hoci o tom starodávni mudrci píšu v svojich dielach, sú to len slová, ktoré sú slabým odleskom niečoho, čo možno existuje, ale nemáme na to logické vysvetlenie. Ale oni k tomu poznaniu prišli v hlbokých meditačných stavoch.

Napríklad, že pri zrodení človeka, teda vtedy, keď sa vynorí z voidu, jeho duša počuje ako prvé obraz, zvuk, svetlo a potom lúče… Nie je to podstatné… všetko to je energia, vlnenie, len rôznych frekvencií. Nemáme osobnú skúsenosť… No možno máme, len si ju nepamätáme, pretože je hlboko skrytá a hlboko prekrytá inými vecami praktického života. Hlavne nás však dokonale zavádza naša konceptuálna myseľ. Tiež je prekážkou všetko to, čo sme sa naučili v detstve. Ako dieťa rastie, poznáva, prijíma vytvára mnohé nové skúsenosti, presvedčenia a tým prekrýva prvú skúsenosť.

Ale niekedy sa aj obyčajný človek môže dotknúť nečakaného, aj keď pravidelne nepraktizuje. Dokonca vôbec. To som zažila.

Bolo to v čase, keď som ani netušila, že existuje nejaká jogačára, či učenci z pradávnej indickej Nálandy. V tom čase som sa ani nezaujímala o nejaké zvláštne učenia či praxe. Chodila som vtedy po svete s očami dokorán a hľadala som odpovede na otázky, na ktoré som nevedela nájsť odpovede. A oni prichádzali pomaly a svojim spôsobom.

Či to boli sny, či vízie, alebo niečo medzi tým… Niečo, čo som hneď vedela, že je to ono, že je to pravda…, pritom som nemala k dispozícii logické zdôvodnenie. A nie vždy som rozumela.

Sú to neprenositeľné zážitky. Nikto ich nemôže ukradnúť, ani zobrať tú zvláštnu prežitú skúsenosť. Pretože sú to zážitky, ktoré sa hlboko dotknú duše. Jeden z tých zážitkov je zážitok zrodenia… zrodenia bytosti.

Bytosti, ktorá vyjde z voidu, z ničoty, z prázdneho neznámeho priestoru, ktorý neviem opísať… Niekedy je to hlboká tmavá prázdnota (niečo ako čierno čierna temnota, stagnujúca až desivo iná, ale nie nebezpečná) a niekedy je to svetlo… proste svetlo jasné a pokojné.

Možno je to niečo, do čoho sa bytosť rozplynie pri umieraní… Keď sa rozpúšťa posledný element a to priestor.

Pri zrodení bytosť (svetlo… svetelná bytosť ešte nemajúca vedomie o sebe), započuje zvuk, potom vidí svetlo, teda obraz … lebo bez svetla obraz nie je… a ani bez tmy obraz nie je… tma a svetlo vytvárajú obraz… rôzne frekvencie viditeľného i neviditeľného vlnenia.

Jeden moment neexistuje a hneď druhý je v nekonečnom priestore. Na kratulinký okamih zotrváva pocit tichej a nehybnej prázdnoty a potom tento pocit prekryje živý a žiarivý priestor. A zvuk… hlboký spev – neopísateľný, ktorý sa dotýka najhlbšej podstaty a ktorý pripomína spev veľrýb. 

Potom obraz… obzerám sa (som tá bytosť a zároveň som pozorovateľ… zaujímavá skúsenosť) po zdroji zvuku a v nekonečnom priestore plnom hviezd a žiarivých bodiek plávajú nado mnou veľryby… nie vo vode, ale v nekonečnom priestore stvorenia.

… toto je teda obraz… ako som povedala, svetlo bez tmy by nevytváralo obraz… obraz je kombinácia svetla rôznych frekvencií… svetla a tieňov… odtieňov svetla a odtieňov tieňov…

Obrovský vesmír, hviezdy a pokojne plávajúce majestátne tvory v tom rozľahlom priestore.

Pozriem na seba. Som žiara… žiarim jasným bielym svetlom, kde prirovnanie k žiarivému bielemu svetlu je len slabý odlesk skutočnosti. Mám tvar ľudskej bytosti s niečím, čo pripomína krídla, ktoré sú presvetlené jasnou modrou hlbokej letnej oblohy na pravé poludnie.

A zrazu lúče… lúče môže byť aj to samotné svetlo, ale môže to byť aj zážitok pretiahnutia energetického tela bytosti do obrovskej šípky, ktorá je neodolateľne priťahovaná žiarivou modrobielou guľou kdesi dole. Zbadala som ju tesne predtým, ako sa prejavila príťažlivá sila a…. nevedela som to ovládať, proste sa to stalo… niežeby som vôbec chcela niečo ovládať… Ja či tá bytosť? Veci sa diali a moje prvotné rozpoznávajúce vedomie bolo čisté a len prijímajúce… len prvotné rozpoznávanie a popisovanie.

Bielo modrá guľa bola veľmi hlboko… šípka bola ako lúč, ktorý sa do nej vnáral… áno, mohla mi tú guľu podsunúť moja myseľ, lebo vyzerala ako Zem z vesmíru.

Takže lúč svetelnej energie bytosti sa vnoril do gule a začali sa diať veci… inak, tá guľa bola menšia ako bytosť, ale možno to bol klam perspektívy… hm ktovie.

Kto sa pozerá na obrazy, kto vidí ako sa vesmír mení? Kto vidí ako sa v tom rozľahlom priestore tvorí niečo ako obrovská maternica, kde sa usadila tá bielo modrá guľa…?  V každom prípade som tam bola ako… ako pozorovateľ samej seba a toho, čo sa so mnou dialo. Bola som tá bytosť a bola som… čo?

No a potom prešiel čas… neznámo ako dlhý.

Z maternice sa narodilo… čo sa narodilo? Nazvala som to pomocou svojej imaginácie hviezdou… avšak v tom istom čase sa aj ľudské dieťa dívalo svojimi iskrivými očami na niekoho… bolo vedieť len ruky držiace pozorne to dieťa… spokojné a šťastné… idylický obrázok… akoby som to ja držala to dieťa????

Kto bolo to dieťa?

Literárne by som mohla povedať, že zrodila sa hviezda a zrodilo sa dieťa, ktoré vstúpilo do života a začalo poznávať tento hmotný svet Zeme cez svojich rodičov, cez svoje skúsenosti a pozorovaním.

…. a prvotný zážitok zrodu zapadol hlboko, hlboko do zabudnutia a len spev veľrýb sa niekedy veľmi zľahka dotkol čohosi dávneho v srdci dieťaťa.