V Šoporni som už nebola pekne dlho. Vlastne odkedy som prestala cvičiť tajči. Tentokrát som však prijala pozvanie šéfky zájazdu, teda našej učiteľky tajči Janky.
Keď som sa ubytovala v tom dôvernom prostredí hotela kus za Śoporňou uprostred hájov s jazierkom hneď pod oknami, vybrala som sa pozdraviť starých známych. Hotel bol po rekonštrukcii a boli sme tam v ten víkend len my. To znamenalo, že sme mali ten celý úžasný priestor len a len pre seba.
A nevítal nás len personál hotela, ale aj štyri malé rozkošné mačiatka, spiace nevinným spánkom rovno pred dverami na vonkajšiu terasu. Nič ich nedokázalo vyrušiť. A keby aj, opodiaľ ich strážila ich dobrá a starostlivá mama. Čierna ako uhoľ.
Kým ostatní cvičili v tieni stromov, ja som si užívala plávanie vo vnútornom bazéne. Vonku kraľoval letný horúci deň. Po večeri sme si ešte užívali saunovanie vo fínskej saune, i keď to malo jeden maličký háčik. Nuž a ten háčik bol háčik vo dverách do sauny. Nedali sa totiž poriadne zatvoriť a tak teplota unikala veselo von.
Už vám niekedy bola v saune zima? Ha-ha-ha veru! Sadla som si na spodnú lavicu a nie a nie sa zahriať. Tak som sa za všeobecného veselia vyškriabala na hornú a vtlačila sa medzi ostatné devy. Tam to aspoň trochu pripomínalo tú naozajstnú saunu. No veď fyzika nepustí a teplo vždy stúpa hore, že?
Ako sme tam sedeli ako kuriatka na bydielku, zrazu si Martinka smutne povzdychla: „Ani tú kávu nám nedali.“
Hneď nato sa malou miestnosťou ozval veselý smiech a pritakávanie: „Veru, ani si len na nás nespomenuli!“
Smiala som sa s nimi, i keď mi nebolo celkom jasné, prečo je to smiešne. Neurčito som tam vnímala akýsi skrytý význam. Tento povzdych sa totiž opakoval znova a znova pri rôznych príležitostiach. Dokonca aj nad šálkami kávy pri raňajkách, z ktorých žartovníci popíjali. A znova za hurónskeho smiechu prítomných.
Niečo mi tu unikalo.
Počas prestávok pri dopoludňajšom cvičení si účastníci pinpongovali ďalšie žartovné hlášky.
„A sme tu vôbec?“
„Prišli sme?“
„Ha-ha-ha-ha…“
„Jaj a viete, ani tú kávu nám nedali… ha-ha-ha…“
Veselá nálada sa šírila, rozšafne vírila okolo nás a mne tie od veci vety už ani nepripadali zvláštne. Ale je fakt, že som nechápala a nechápal ani čašník, u ktorého sme si neskôr objednali kávu. Práve nám ju niesol, keď opäť zaznelo: „Chápete, ani tú kávu nám nedali!“
Avšak vtedy som už bola zasvätená do tejto žartovnej hry a zvesela som sa pridala do prekárania okolo tej nikdy nepodanej kávy a o tom, či tu vôbec sme. Čašník sa tváril viac ako zmätene pozerajúc sa raz na podnos so šálkami čerstvo pripravenej kávy, ktorá napokon nebola jediná, ktorú im servíroval odkedy do hotela prišli, a raz na rozjarenú spoločnosť.
Slogan o nepodanej káve bol ako hravý škriatok, ktorý nám prinášal úsmevy a udržiaval žartovnú náladu. Nuž a so slovami „Ani len tú kávu nám nedali“ sme sa veru v nedeľu lúčili aj s prevádzkarmi hotela. Všetci sa smiali. Aj ten čašník. Bol už totiž tiež zasvätený. Všetci sme boli spokojní a šťastne veselí. Veru, niekedy naozaj stačí málo.
– – –
A o čom to vlastne všetko bolo? Mám pocit, že musím uviesť veci na správnu mieru a aj vás zasvätiť tak, ako som bola zasvätená aj ja. Žartovná hra bola totiž inšpirovaná vtipom.
Jedna stará pani pozvala priateľky na oslavu. Vnučka jej pripravila chlebíčky a predtým, ako odišla zdôrazňovala svojej babičke: „Babi, chlebíčky máš v chladničke. Ponúkni nimi svoje kamarátky, dobre?“
Kamarátky prišli a babička sa snažila spomenúť, čo jej to tá vnučka vlastne hovorila. Jaj, veď kávu má ponúknuť priateľkám. Ale stále jej to nedalo, lebo v hlave jej vírila neuchopiteľná myšlienka: „Čo mi to tá moja vnučka vlastne vravela?“ … jááááj kávu, kávu má ponúknuť svojim priateľkám. Po tretej káve sa kamarátky rozlúčili a vonku pred domom si smutne a trochu nespokojne povzdychli: „Ani len tú kávu nám nedala!“
A chlebíčky zostali v hanbe zabudnuté v chladničke. Hlavne, že sa podávala tá akože nikdy nepodaná káva.
Žiaden komentár, buďte prvý.