Nakoniec, tak ako všetko, aj dovolenka skončila. Kufre boli zabalené spolu s drobnými suvenírmi. Šofér mikrobusu ich nahádzal na strechu vozidla a previazal lanami, aby po ceste na letisko nepopadali. S hlavou plnou zážitkov nostalgicky zamávali miestu, kde zažili niekoľko dní mimo ubehaného sveta. Vracali sa domov.
Anna si trochu s obavou znova prezerala SMS správy, ktoré jej ku koncu pobytu prichádzali od opatrovateliek malých mačiatok. Keď sa pýtala, že o čo ide, dostala iba stručnú odpoveď, že len potrebujú vedieť, kedy sa vráti. Čo sa dialo?
A tak, keď bola späť na Slovensku, dostihla ju jóbová správa, ktorú vôbec neočakávala. Posledné mačiatko zomrelo práve v deň jej príletu. Prečo?
Musela zrazu rozdeliť svoju pozornosť medzi dve povinnosti. Mamu a mačky. Samozrejme okrem návratu do práce.
Od Inge z pomoci mačiek sa dozvedela, že mačiatka zomreli na mačaciu leukémiu. Od koho ju mohli dostať? Prvá podozrivá bola ich maminka Gabrielle. Bola predsa mačka z ulice. Toto vírusové ochorenie, o ktorom Anna dovtedy nič nevedela, zamiešal život v jej mačacej rodinke. Inga jej navrhla, aby zobrala Gabrielle a náhodne vybrala jednu svoju mačku a doniesla ich na vykonanie testu. Výsledok bol viac než šokujúci. Gabrielle bola čistá, ale mačička Miška mala test pozitívny. Miška, druhá mama mačiatok. Vina sa ozvala a zovrela jej srdce. Ako je to možné?
S Gabrielle a uhynutými mačiatkami bola Anna nútená ukončila svoje pôsobenie ako mačací depozit. Svojim spôsobom jej aj odľahlo, i keď Vina sa nedala len tak zaplašiť a šepkala jej neodbytne: „Hej, nevyhováraj sa.“
Vedľajším efektom bolo nečakané odsúdenie zo strany chovateľov mačiek. Ich zloba a ohováračský útok na jej osobu, ale aj na ochranársku organizáciu, ju šokovala. Nikto predsa nebol vinný. Stalo sa to. So znechutením zrušila svoje kontá na fórach síce milovníkov mačiek, ale ľudí, ktorí boli evidentne plní zloby. Nemala chuť debatovať s trollmi, ktorí nemali ani najmenšie tušenie o širších súvislostiach, ale hneď sa pohotovo postavili do role sudcov a bytostí s jediným správnym a najspravodlivejším názorom. Oh, nespochybniteľným…
Anna čelila úplne inému problému. Všetci tí radcovia s licenciou len na tú jedinú pravdu jej odporúčali svoju pozitívnu mačku okamžite utratiť. Sem tam s prázdnym „ó, tak ťa ľutujem… musí to byť strašné“. Veru strašné. Naviac jej podsúvali argument: „Nemôžeš predsa ohroziť svoje ostatné zvieratá! To je nezodpovedné!“ … zabiť, zabiť, zabiť! … Naozaj? Tá mačka predsa za to nemohla, prečo by ju mala chladnokrvne odsúdiť na smrť?
Našťastie mala okolo seba aj hlasy rozumu a naozajstného súcitu. Ľudí, ktorí chápali a akceptovali, že to, čomu čelila, bola výsostne len a len jej vec a voľba.
Gabrielle, keďže žila s jej zrazu nebezpečnými mačkami už niekoľko mesiacov, jej dávala zvláštnu a prchavú nádej. Už viac nebola depozitná. Týmto nečakaným riadením osudu našla svoj trvalý domov. Hoci negatívna, už tým, že žila s pozitívnou mačkou, jej šance na nájdenie domova boli hodne obmedzené. Anna ani nemala sily jej vôbec nejaký hľadať.
S dvornou veterinárkou svojich mačiek sa dohodla, že dá otestovať všetky svoje zvieratá. V tom čase to bol celkom drahý úkon a Anna musela začrieť do svojho rozpočtu hodne hlboko. Vedela však, že to musí spraviť. Chcela sa rozhodnúť správne a potrebovala čo možno najviac dostupných informácií.
Ukázalo sa, že popri Miške boli pozitívni aj dvaja mladí kocúrikovia. Veterinárka jej požičala hrubú odbornú knihu o chorobách mačiek a namiesto večerného čítania beletrie sa vrhla na študovanie všetkého, čo sa dalo nájsť o chorobe zvanej FeLV. Mamu už mala doma, ale keďže obe mali svoj svet, nebola ničím rušená. Len svojou neistotou.
Keď nakoniec zabuchla tú hrubú knihu s vedeckými informáciami o charaktere choroby, spôsoboch prenášania, ohrozených skupinách, potenciálu testovania a s takmer žiadnymi vyhliadkami na vyliečenie, keď už mačka ochorela a keď sa prestala pýtať aj „uja Googloviča“, dospela k záveru, že je presne tam, kde si nemyslela, že bude. Úplne na začiatku.
Test na chorobu totiž odrážal len aktuálny stav a aj ten nemusel byť na sto percent istý. Vyžadoval sa ďalší test s najmenej mesačným odstupom a neustále sledovanie pacienta, ktorého bolo treba držať oddelene od ostatných zdravých mačiek. Ale ani zdravá mačka nemusela byť úplne mimo obliga. Mohla mať v sebe ten vírus, ale vďaka silnej imunite len driemal. Mohol sa zobudiť vtedy, keď by bolo jej telo nejakým spôsobom oslabené, vystresované. Mohol i nemusel.
Majúc pred sebou zrazu mnoho možností a tiež príliš veľa otvorených otázok sa Anna rozhodla počúvnuť svoju intuíciu a svoje srdce. Okamžite zavrhla opakované testovanie. Vystavovať mačky znova a znova stresom z návštevy veterinára? Načo? Čo má prísť príde. Taký je život.
Oddeliť tri mačky od zvyšku kŕdlika nebolo možné. Po dohode s veterinárkou dala všetky aktuálne negatívne mačky zaočkovať s vedomím, že to vôbec nemusí pomôcť. Osud má predsa svoje cesty.
Vydýchla si, keď priniesla poslednú zaočkovanú mačku od veterinárky a videla ako rýchlo zabudli na ten nepríjemný zážitok. Gabrielle sa vzorne začlenila do behu ich domácnosti a stala sa z nej vcelku nenápadná cica sama pre seba. S jediným rozdielom… Anne už nikdy viac nedovolila dotknúť sa jej kožúška. Naozaj nikdy. Akoby v nej zostala akási spomienka. Čosi neuchopiteľné.
* * *
Keď Anna konečne uzatvorila túto mačaciu story, čas sa preklopil do októbra. Po dovolenke začala chodiť do práce znova autom. Bolo to pohodlnejšie aj napriek tomu, že sem tam zaúradovali dopravné zápchy alebo mala problém nájsť parkovacie miesto v blízkych uliciach. Na druhej strane sa viac nemusela viazať na odchody vlakov. Stávalo sa jej totiž viac ako pravidelne, že vlak zmeškala a potom musela čakať ďalšiu hodinu na ďalší. Potrebovala byť flexibilná aj vďaka veľmi častým nadčasovým hodinám, keď bolo treba akútne riešiť pracovné problémy. Taktiež aj preto, lebo si musela nahrádzať voľno, ktoré si z času na čas potrebovala zobrať. Kvôli matke.
Ich nový tím bol presťahovaný do novej kancelárie na prvom poschodí. Dávalo im to určitý pocit slobody a autonómnosti, keďže neboli pod priamym dohľadom svojich šéfov. Už boli takmer v plnej zostave a ich rady mala doplniť nová kolegyňa z pobočky. Tempo prác sa pomaly upokojovalo, aj keď sa ani náhodou nedalo hovoriť o menšom počte tlejúcich ohnísk. Dôležité bolo, že si rozumeli. Akoby sa tak trochu vrátili, síce v inej zostave, do obdobia počas Andreinho šéfovania. Sloboda vyjadrovania, súdržnosť, vzájomná dôvera. Toto nastavenie Anne veľmi pomáhalo. Na svoje ambície viesť tento tím už dávno zabudla. Bolo to ako sen, ktorý nebol tým pravým snom.
Doma sa k Anninej mame vrátila pôvodná opatrovateľka, pani Bauerová. Anna bola za jej návrat nesmierne vďačná. Pani Milene jej prvý pokus o bohumilé staranie sa o odkázaných ľudí úplne stačil. Nie, nebolo to nič pre ňu. Na druhej strane pani Bauerová bola ako anjel. Malá vzrastom, ale so srdcom obrovským ako oceán. Uprataná myseľ, pevné životné postoje, viera, radostný prístup k životu. Na rozdiel od všetkých ostatných opatrovateliek si z klientkinho odporu a štipľavých poznámok nič nerobila. Vdova a dôchodkyňa, ktorá o láskavosti nehovorila, ale žila ňou. Anna sa na ňu v plnej miere dokázala spoľahnúť. Niekedy, keď prišla z práce o niečo skôr, a ešte ju zastihla u nich doma, rozprávali sa pri čaji v kuchyni o všeličom možnom. Nielen o tom, čo robila mama počas dňa. Jej mama sa rozhovorov nezúčastňovala.
Vyzeralo to, že problémy sa preklopili akoby na relatívne dobrú strany, ale Annu to stálo obrovské množstvo síl. Ani sa nenazdala a zásoba energie zo slnečného Tunisu vyprchala skôr, ako prešiel mesiac. Čo ju najviac odčerpávalo bolo vlastne nepodstatné. Práca alebo vypuknutie zlej choroby v jej mačacom kŕdliku? Mama? Znova si s plnou silou uvedomovala túžbu vypadnúť z práce aspoň na tri mesiace.
* * *
Annina mama sa po návrate zo psychiatrie vždy správala inak, ako v nemocnici. Doma veľmi rýchlo skĺzla do svojich zabehaných koľají a to znamenalo aj znovuobjavenie sa konfliktov a nedorozumení. Za tie roky sa naučila viac či menej úspešne zahrať rolu pacientky a pretrpieť to cudzie prostredie, len aby sa vrátila domov čo najskôr. Otázka „Kedy pôjdem domov?“ bývala položená pri každučkej jednej Anninej návšteve. Ani tentokrát to nebolo inak.
Napriek tomu, že táto hospitalizácia trvala dlhšie, Annu znepokojili trochu ľahkovážne slová lekára, keď ju konečne prepúšťali z nemocnice domov.
„Ako prišla, tak odchádza. Žiadna zmena.“
Tieto slová, ktoré mladému ošetrujúcemu lekárovi tak nezbedne vykĺzli z úst, až sa sám zarazil, zneli potom v Anniných ušiach po každom jednom konflikte, ktorých nebolo málo. Lekár sa síce snažil zahovoriť ten svoj až neprofesionálny komentár, ale nič to nemenilo na existujúcom fakte. Čo už s takou starou bláznivou pani? Skúšali na nej rôzne lieky, ale bez úspechu. Protivný pomocník v kuchynke nie a nie zmiznúť. Nie, nepracoval tam. Existoval len vo svete jej matky.
Anna sa ponosovala na všetky strany. Nevedela sa vymotať zo začarovaného kruhu. Čoraz viac sa svojim sestrám sťažovala na „ich“ matku a že nech s „ňou“ niečo urobia, lebo má toho plné zuby.
„Čo si to berieš tak osobne? Ber ju ako chorého človeka.“
Rady, ktoré dostávala, nepomáhali. Boli pre ňu obohratou pesničkou. Skôr ju iritovali. Nechápala, že nechápu, ale aj tak im nedokázala povedať, že tomu nerozumejú. Ako aj? Sama tomu nie celkom rozumela. Nerozumela svojim pocitom a vyčerpaniu.
„Veď, keď to už nejde, tak jej treba nájsť domov dôchodcov alebo také niečo. Veď sa to tak bežne robí,“ padol návrh, ktorý Anna najskôr vehementne odmietla so slovami: „To jej nemôžem urobiť.“
„Tak sa potom nesťažuj a prispôsob sa. No… a ozaj, prestaň ju brať osobne. Ber ju ako cudziu. Je chorá…!“
Žiaden komentár, buďte prvý.